Zakopané, mesto v Poľsku

Zakopané (poľ. Zakopane) je okresné mesto v poľskom Malopoľskom vojvodstve. Je strediskom powiatu tatrzańskiego, najväčším mestom v bezprostrednej blízkosti Tatier a centrom cestovného ruchu, zimných športov, ktorému Poliaci hovoria „hlavné zimné mesto Poľska“. Na území, ktorého je administratívnym centrom, sa nachádza veľká časť poľského Tatranského národného parku. Podľa údajov z 31. decembra 2010 žilo v meste 26 737 obyvateľov a bolo druhým, čo do veľkosti, po Novom Targu v Podhalí.

Mesto sa nachádza na úpätí Tatier, v Podtatranskej brázde, ktorej súčasťou je Zakopanská kotlina (Kotlina Zakopiańska). Jeho chotárom preteká niekoľko potokov, ktorých vody tečú do rieky Zakopianka a potom do Bieleho Dunajca. Je najvyššie položeným mestom v Poľsku. Centrálnym bodom mesta je križovatka ulíc Krupówki a Kościuszki.

Mesto pre nevýhodnú geografickú polohu je vystavené nadmerným koncentráciám tuhých častíc v ovzduší, najmä počas vykurovacieho obdobia. Podľa správy Svetovej zdravotníckej organizácie v roku 2016 bolo Zakopané klasifikované ako 45. najviac znečistené mesto v Európskej únii.

Začiatky Zakopaného sú nejasné. Pôvod jeho názvu historici vysvetľujú spojitosťou so slovom „kopane“ (vyklčované miesto v lese, klčovisko). Takéto miesto sa nachádzalo pri ústí Bieleho potoka blízko poľany, ktorú vyklčoval prvý osadník. Traduje sa, že ním bol Gąsienica. Hovorilo sa, že Gąsienica žije na poľane za „Kopanem“. Z tohto spojenia pravdepodobne vzniklo Zakopané.

Prvá zmienka

Ako samostatná osada sa prvý raz spomína v listine, ktorú vystavil kráľ Michał Korybut Wiśniowiecki v roku 1670. V listine sa spomína Štefan V. Bátori, ktorý v roku 1578 postavil osadu pre obyvateľov Zakopanskej kotliny.

18. – 19. storočie

Na začiatku sa Zakopané skladalo z niekoľkých osád. Postupne sa rozširovali v údolí potoka Cicha Woda. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, oviec, roľníctvom, remeslami. V roku 1676 v obci žilo 43 obyvateľov (spoločne s Olczou a Poroninom). Pôvodne osada patrila kráľovi. V roku 1824 bolo Zakopané a časť Tatier predané maďarskej rodine Homolacs. V 18. storočí boli v Kuźniciach postavené železiarne (v 19. storočí boli najväčšou hutníckou továrňou v Haliči). Bol tu drevený kostolík, trhovisko, obchodík a cirkevná škola, ktorú založil Józef Stolarczyk. V roku 1867 bola v Zakopanom zvolená prvá gminná rada (obecná rada). Jej kompetencie neboli na samom začiatku veľké. Starala sa o poriadok, opravu ciest a mostov, vydávala koncesie na služby, vyberala poplatky. V polovici 19. storočia začali do Zakopaného prichádzať prví turisti. Postupne ich počet rástol, a to bola príležitosť na založenie Tatranského spolku (Towarzystwo Tatrzańskie), ktorý chcel podporovať rozvoj turistiky v Karpatoch a predovšetkým v Tatrách. Medzi zakladateľmi bol Tytus Chałubiński, Józef Stolarczyk, Walery Eljasz Radzikowski a ďalší. Spolok vybudoval turistické chodníky, staral sa o ochranu prírody, organizoval sprievodcovské služby, postavil drevenú Tatranskú kúriu a založil Rezbársku školu.

Rozkvet Zakopaného sa začal v polovici 19. storočia, kedy po vybudovaní železnice do Chabowky v roku 1899 navštívilo Zakopané vyše 3000 turistov. Rozširovali sa ubytovacie kapacity. V roku 1889 tu stálo 250 domov, v roku 1902 takmer 600 s 3200 izbami. O rozvoj Zakopaného sa ako prvý pričinil Tytus Chałubiński, lekár, milovník prírody. Bol jedným z prvých priekopníkov klimatickej liečby a propagoval liečebné účinky tatranského podnebia. Veľký význam malo pre Zakopané objavenie horúcich prameňov v Jaszczuróvke. V roku 1885 bolo Zakopané uznané za kúpeľné mesto. Samotné kúpele boli založené v roku 1889.

Náboženský život

Na začiatku malo Zakopané dve farnosti. O vytvorenie samostatnej farnosti sa usiloval Emanuel Homolacs. Jeho úsilie v roku 1845 naplnili Klementyna a Edward Homolacsovci. Do novej farnosti patrilo Zakopané, Olcza a Kościelisko. V roku 1847 postavili prvý drevený kostol. Prvým zakopanským farárom bol Józef Stolarczyk. Podľa sčítania ľudu z roku 1900 v Zakopanom žilo 5768 obyvateľov z toho 5531 (95,9%) katolíkov a 234 (4,1%) židov.

Gróf Zamoyski

O rozvoj Zakopaného sa významnou mierou zaslúžil gróf Wladyslav Zamoyski. Okrem založenia Školy domácich prác žien sa významnou mierou pričinil o založenie Tatranského národného parku, ktorému daroval nielen svoje pozemky, ale aj iné, kúpené prostredníctvom fondu, ktorý založil. Pomohol pri zalesňovaní týchto pozemkov. Spoločne s predstaviteľmi Poľský turisticko-vlastivedný spolok sa podieľal na rozvoji Zakopaného stavbou vodných diel, poštového úradu, škôl, múzeí a ďalších verejných budov. Z jeho iniciatívy v rokoch 1899 – 1901 bola postavená železničná trať Chabówka – Zakopané. V Kuźniciach zamoyského Školu domácich prác žien riadila grófka Zamoyska. Vzdelanie v nej získalo asi 6 tisíc mladých žien. Gróf Zamoyski po získaní majetkov sa dostal do konfliktu s majiteľom susedných tatranských pozemkov kniežaťom Christianom Hohenlohe, ktorého majetky siahali až po Dolinu Rybieho potoka. Tu boli pozemky, ktoré tiež patrili Zamoyskému. Rozhorel sa spor nielen o pozemky, ale aj o hranicu medzi Haličou a Uhorskom. Medzinárodný súd v Grazi v roku 1902 rozhodol v prospech poľskej strany.

Medzivojnové obdobie

Zakopané sa stále viac stávalo vyhľadávaným liečebným, rekreačným, športovým a turistickým strediskom. Boli tu liečebne, penzióny a hotely. Dynamicky sa rozvíjal lyžiarsky šport a horská turistika. V roku 1920 sa v Zakopanom konali Majstrovstvá Poľska v lyžovaní. V roku 1907 bola založená Lyžiarska sekcia poľského Towarzystwa Tatrzańskiego (Zakopanský lyžiarsky oddiel). Najznámejšími pretekármi boli Bronislaw Czech, Helena a Stanislav Marusarzovci, Jan Kula a iní. V doline Jaworzynky postavili v roku 1920 skokanský mostík. V roku 1925 bol dokončený nový skokanský mostík na svahoch Krokwy. V roku 1933 sa Zakopané stalo mestom. V roku 1936 postavili visutú lanovku na Kasprov vrch. V roku 1938 pozemnú lanovku na Gubalówku.

Druhá svetová vojna

Počas druhej svetovej vojny sa Zakopané stalo tranzitným bodom pre utečencov smerujúcich do Maďarska. Niektorí z goralov sa pripojili k pronemeckej organizácii Goralenvolk. V suteréne hotela Palace bolo väzenie Gestapa. Jeho celami prešlo niekoľko tisíc Poliakov. Na cintoríne fašisti popravovali rukojemníkov. Zo Zakopaného fašisti vytvorili špeciálnu zónu, kde sa mali zotavovať a rekreovať nemeckí vojaci a vysokí funkcionári Tretej ríše a ich spojenci. Počas vojny pracovali v Zakopanom a na jeho okolí viaceré odbojové protifašistické skupiny. Súčasťou odporu boli Tatranskí kuriéri – kuriérska služby, ktorých úlohou bolo prenášať hlásenia, inštrukcie, informačné materiály, peniaze a zbrane. Kuriéri pomáhali utečencom pri prechode tatranskými dolinami na Slovensko a ďalej k spojencom.

Povojnové obdobie

Mesto bolo oslobodené, keď ho 29. januára 1945 opustili nemecké vojská. V ten večer prišiel do mesta z Kościeliskej doliny ruský partizánsky oddiel Potemkin. Správy mesta sa ujali robotnícke ľavicové strany a najmä Poľská robotnícka strana. Komunisti prevzali moc a na čelo samosprávy postavili Bronislawa Kuleszu. Mesto riadili nasledujúcich 45 rokov. Po vojne, v dôsledku nových politicko-spoločenských pomerov, sa začal nový rozvoj mesta. Pribudli obyvatelia, začali sa stavať nové objekty potrebné pre život obyvateľov. V roku 1949 bol vytvorený Fond rekreácie pracujúcich. V roku 1955 vznikol Tatranský národný park. Turistickému ruchu začali slúžiť nové hotely a chaty. Počet základných škôl sa rozšíril na deväť, pribudli nové stredné školy. Mesto sa stalo organizátorom mnohých kultúrnych podujatí, medzi inými Festivalu Folkloru Ziem Górskich (Folklórny festival horských krajín). Veľkou udalosťou bola štvordňová návšteva pápeža Jána Pavla II., ktorý tu pobudol v dňoch 4. – 7. júna 1997.

zdroj: https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Zakopan%C3%A9?fbclid=IwAR1Qc8ZCG11CZ6C6XsmnXs0bm0XWszzxbK0oPJ6DO2T4AvWdoXf1050KQq8