Gorali

Slávnosti poľsko – goralskej kultúry

Slávnosti poľsko – goralskej kultúry

Už štvrtýkrát sa v nedeľu po začiatku školského roka (tentoraz 8. septembra 2019) stretli v parku na Nám. sv. Mikuláša pri fontáne folklórne súbory, ktoré prezentujú goralské ľudové tradície a kultúru. Z centra mesta sa sprievod presunul do parku na Nám. gen. Štefánika. Po goralskej hymne sa priaznivcom folklóru prihovorili hlavní organizátori – primátor mesta Ľuboš Tomko a riaditeľ Ľubovnianskeho osvetového strediska Martin Karaš. Takmer 150 účinkujúcich z regiónu Stará Ľubovňa, ale aj hostia zo Suchej Hory, ponúkli divákom pestrý, tri hodiny trvajúci program plný dobrej goralskej muziky, piesní a tancov. V koncipovanom pásme "Na guroľskej muzice" (scenár: Martin Karaš) vystúpili folklórne súbory Vrchovina a Staroľubovňan zo Starej Ľubovne, Goraľ zo Suchej Hory, Javorina z Kolačkova a ľudová hudba Zamiškovci. Programom sprevádzal Jozef Jendrichovský.

Zdroj:
https://www.facebook.com/pg/staralubovna/photos/?tab=album&album_id=2390842151131773

Posted by in Gorali
Goralské folklórne slávnosti 2019 v Skalitom zostali verné svojej tradícii

Goralské folklórne slávnosti 2019 v Skalitom zostali verné svojej tradícii

Jedinečné Goralské slávnosti otvorili svoje brány v Skalitom už po 28. krát.

Tradičné folklórne podujatie privítalo tento rok opäť veľké množstvo divákov, ktorí si do amfiteátra prišli pozrieť bohatý kultúrny program. Podujatie otvoril starosta obce Skalité PaedDr. Jozef Cech. Medzi hosťami boli primátori kysuckých miest a starostovia obcí, návštevníci zo zahraničia, domáceho a širokého okolia.

Moderátor podujatia Martin Kopor predstavil a postupne uviedol všetkých účinkujúcich – domácich, kysuckých a zahraničných, ktorými v tomto roku boli: DFS Skalnička – Skalité, Vlasta Mudríková – Skalité, ĽH Capkovci – Skalité, Goroľ muzička – Skalité, recitátorka p. Mária Papíková –  Skalité, Heligonkári Jaroslavy Jelínkovej so Sofiou Králikovou, FS Račan z Oščadnice, SS Štepnicka Skala zo Streženice a taktiež hostia z Českej republiky – FS Zaolzi Jablunkov a z Poľska – Kapela Góralska – Istebná. Hlavným hosťom programu bol FS Rozsutec zo Žiliny.  

Obecné hody „KERMAS“ a Goralské slávnosti mali viaceré sprievodné podujatia. Hodový krojovaný sprievod obcou a jarmok remesiel.

Novinkou bol program, najmä pre najmenších, pod názvom „Príď a nafúkaj si balón“.  V časovom úseku sedem hodín sa návštevníci snažili nafúkať čo najväčší počet balónov. A podarilo sa. Celkovo bolo nafúkaných 1149 pestrofarebných balónov a obec Skalité sa tak zapísala do Knihy slovenských rekordov. Samozrejme všetko bolo pod dohľadom jej komisára.

Súčasťou hodovej nedele bol už po 25-krát priateľský futbalový zápas Internacionálov Skalité – Lednické Rovne na ihrisku TJ Slovan, ktorý sa skončil výhrou domáceho tímu 5:3. Návštevníci Goralských slávností mohli využiť aj jedinečnú jazdu štýlovým historickým autobusom, ktorý premával v tento deň na linke Skalité – Čadca.

Vyvrcholením hodovej nedele bola slávnostná svätá omša k liturgickej oslave patróna farnosti sv. Jána Krstiteľa.

Slnečná nedeľa tak ponúkla pohodu, radosť, priateľstvá a oddych v príjemnej atmosfére obecných hodov a 28. ročníka Goralských slávností.

Dovoľte mi, aby som touto cestou vyjadril poďakovanie p. Janke Časnochovej kultúrnej referentke, ktorá sa na prípravách GS podieľala od začiatku roka. Srdečné poďakovanie patrí aj p. farárovi Jozefovi Možiešikovi a jeho hosťovi otcovi Vladimírovi Kutišovi, farárovi, ktorý pôsobí v Žiline Hájiku za slávnostnú hodovú omšu. Od júna boli GS a hodové slávnosti pod taktovkou kultúrnej komisie, komisie cestovného ruchu, podnikania, obchodu a služieb, zamestnancov obecného úradu, obecnej prevádzkarne, centra voľného času, DHZ Skalité a dobrovoľníkov, za čo im patrí veľké poďakovanie, za zvládnutie príprav a priebehu celého podujatia.

Ďakujeme p. Ivankovej za nádhernú kvetinovú výzdobu v amfiteátri. Našim občanom, športovcom, poslancom za svedomitú starostlivosť o našich partnerov z družobnej obce Lednické Rovne a účinkujúcim za pestrý a bohatý kultúrny program.

Obec Skalité, touto cestou ďakuje všetkým návštevníkom podujatia a priaznivcom folklórneho umenia, cez ktoré si ctíme tradície našich predkov a uchovávame ich tak pre ďalšie generácie.

Organizátorom 28. ročníka  folklórneho festivalu Goralské slávností  bola obec Skalité, Kysucké kultúrne stredisko Čadca a Žilinský samosprávny kraj .

PaedDr. Jozef Cech, Starosta obce

Zdroj: https://www.skalite.sk/aktuality/goralske-folklorne-slavnosti-2019-v-skalitom-zostali-verne-svojej-tradicii-1298sk.html

Posted by in Gorali
Gorali  na festivale vo Východnej

Gorali na festivale vo Východnej

Festival vo Východnej netreba azda predstavovať nikomu, kto obľubuje folklór, ľudovú hudbu a spev. V našej malej krajine je jej našťastie dostatok a je len na nás všetkých, aby sme si dokonalú krásu v podobe ľudových krojov, tancov, spevu a hudby zachovali a podávali ďalej našim potomkom. A keď hovoríme o krásnych krojoch a spevoch, svoje nezastupiteľné miesto majú v tomto ponímaní gorali, ktorých spev a hudba sú jedinečnými a nezameniteľnými. V rámci sobotňajšieho programu sa na festivale vo Východnej konal program z cyklu Muzikanti pod názvom Gorali spoza dvoch strán. Zaujímavá beseda spojená s hudobnými vstupmi goralov zo slovenskej i poľskej strany zaplnila priestory tzv. Humna a ponúkla všetkým zaujímavé informácie o goraloch, ich pôvode, ale i o hudobných nástrojoch, ktoré používajú, ako sú napríklad husle, gajdy, či basa. Námet, scenár a réžia boli v podaní Jany Ambrózovej, ktoré program zároveň i moderovala. Hudobne sa na pódiu predviedli gorali z poľskej strany, konkrétne Ľudová hudba 9 SIYŁ a zo slovenskej strany Ľudová hudba Harmatovci z Hladovky.

Posted by in Gorali
Gorali zo Zakopaného putovali za lepším životom

Gorali zo Zakopaného putovali za lepším životom

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kde siahajú Vaše korene? Korene Vášho rodu? Odkiaľ pochádzate? Možno pre tých mladších to teraz zaujímavé nie je, no ako roky prichádzajú, človek sa občas zamyslí nad tým, kde a ako žili jeho predkovia. A tiahne ho to na miesta, na ktorých možno nikdy nebol, no keď tam prišiel, vedel, že tu je doma. A k tomu majú gorali jedno krásne príslovie: „ Vlka tiahne do lesa.“
Písal sa približne rok 1900, keď v poľskom meste Zakopané boli na život nesmierne ťažké podmienky. Nielen chudoba, ale i hlad a zima drvila svojich obyvateľov, goralov.
Medzitým na slovenskej strane, v dedinke Duplín neďaleko Stropkova bol kňaz, ktorý mal v tom období málo veriacich a celkovo obec bola málo osídlená. A keďže poznal kňazov v Zakopanom ,vybral sa tam so žiadosťou, aby sa niektoré rodiny presťahovali na Slovensko.
V poľskom meste Zakopane, ktoré je akýmsi nepísaným sídlom goralov bol za najstarší goralský rod považovaný rod Gonšenicov, ktorý siaha až do roku 1530. A práve potomkovia tohto rodu sem do regiónu, do Duplína prišli za lepším životom okolo roku 1900. V tom období prišlo len do samotnej obce Duplín viac ako 20 goralských rodín, okrem rodiny Gonšenicovej to bola napríklad i rodina Pabinová, Stašeľová, Jendroľová, Garaľovská a ďalšie. Títo žijú i tu v regióne spolu s ďalším goralským rodom Palubovcov, konkrétne Pavol Paluba z Haligoviec, ktorý už viac ako 10 rokov žije spolu so svojou rodinou v Novej Kelči, kde prevádzkuje penzión Goral, Lizákovcov, presnejšie František Lizák z Lendaku, bača, ktorý žije so svojou rodinou v Stropkove a ďalšími, ktorí sú tak, ako všetci gorali hrdí, dobrí a statoční ľudia. Viacerí potomkovia goralov sú nielen v okrese Stropkov, ale i Svidník, Bardejov, či Vranov nad Topľou a i to je dôkazom toho, že doterajšie pomyselné hranice toho, kde žijú gorali je potrebné posunúť aj ďalej smerom na horný Šariš, horný Zemplín.
Znakom toho, že gorali žijú i v tomto regióne je i Prehliadka goralského folklóru, ktorá sa koná vo Svidníku a v tomto roku sa bude konať jej 3. ročník v nedeľu 17.11.2019.

Posted by in Gorali
Obrzędy pasterskie na Podhalu

Obrzędy pasterskie na Podhalu

Folklor podhalański niezmiennie przyciąga rzesze turystów, spragnionych ujrzeć na własne oczy barwną kulturę góralską. Na Podhalu bowiem wykształciła się wyjątkowo oryginalna grupa etnograficzna, która w niesprzyjających warunkach, osiedliła się wśród Tatr. W swym początkowym okresie Podhale było obszarem styku dwóch kultur, to jest niemieckiej oraz wołoskiej. To właśnie XIV wieczni przybysze wołoscy związani z pasterstwem migracyjnym wywarli największy wpływ na obyczajowość górali podhalańskich.

Podhalańskie obyczaje są wciąż kultywowane i przekazywane z pokolenia na pokolenie. Oczywiście wpływ intensywnej turystyki oraz współczesny tryb życia odcisnął swoje piętno również tutaj, jednak górale wciąż żyją podług swojej bogatej tradycji. Co więcej, ostatnio to podhalański sposób życia wpływa na zawodowe decyzje ludzi z różnych zakątków Polski. Kurs na bacę odbywający się w Nowym Targu przeszedł najśmielsze oczekiwania organizatorów, których zalały zgłoszenia ludzi chcących uciec z miasta i korporacji na Podhale, aby zostać pasterzem. Warto zatem poznać tutejsze obrzędy pasterskie.

Skąd na Podhalu działalność paserska?
Pierwszymi osadnikami na Podhalu była ludność pochodząca z Małopolski. To właśnie ją pasterstwa nauczyli wspomniani już Wołosi. Był to półkoczowniczy lud, który już we wczesnym średniowieczu przemieszczał się na północ. Historycy podkreślają, że nie do końca wiadomo, w jaki sposób Wołosi przedostali się w okolice Tatr. Najprawdopodobniej przedarli się tutaj przez karpackie grzbiety, od strony Słowacji. W ten sposób przekazano góralom tradycje pasterskie rodem ze wschodu. Najintensywniejszy rozkwit pasterstwa na Podhalu odnotowano po II wojnie światowej, kiedy opiekę nad zwierzętami sprawowało aż 800 pasterzy.

Wypas owiec
W końcu z czym najbardziej kojarzą nam się górale, jak nie z owcami! Sam wypas owiec posiada charakter sezonowy i rozpoczyna się Dzień św. Wojciecha, czyli 23 kwietnia, a kończy na św. Marcina, czyli 11 listopada. Same obrzędy pasterskie zaczynają się już w czasie świąt wielkanocnych. Podczas Niedzieli Palmowej każdy baca przynosi gałązki wierzby i jałowca do poświęcenia, których używa potem do okadzania owiec, koszarów oraz
szałasów. Aby przyjąć owce na wypas, baca zawiera umowy z gospodarzami, czyli gazdami. Tak zebrane owce należy zamknąć przy użyciu podwójnego łańcucha z kłódką, co ma swoje symboliczne znaczenie. Otóż wierzono, że tak jak ogniwa łańcucha są nierozerwalnie połączone, tak niepodzielne będzie stado owiec. Przed tzw. redykiem, czyli wypędzeniem owiec na hale i powrót do wsi, zwierzętom zaczepia się na szyi dzwonek. Pomija się owce
mleczne, ponieważ wierzono, że ciężar dzwonka wpłynie negatywnie na wydajność mleka. Najlżejszy dzwonek zawiązywany jest na szyi owcy przewodnicy, którą stado wybiera i której słucha. Zanim stado owiec wyjdzie, baca razem z rodziną i juhasami odmawia modlitwę. Najstarsza córka lub gospodyni przynosi wodę święconą z gałązkami jodłowymi i święci zwierzęta. Następnie na żarzących węglach kładzie gałązki i okadza owce, zmawiając
modlitwy. Po takiej ceremonii baca czyni znak krzyża, obniżając łańcuch i wypuszczając owce. Honielnik, czyli chłopiec pomagający juhasom i bacy, spuszcza psy bacowskie, otaczające owce w szyk kierdlu. Jesienią zwierzęta i pasterze wracają do wsi.

Zdroj: http://www.zwiazek-podhalan.pl/a/owhm,obrzedy-pasterskie-na-podhalu

Posted by in Gorali
Goralská Veľká noc

Goralská Veľká noc

Slovensko napriek bohatému folkórnemu dedičstvu od tradičných veľkonočných zvykov upúšťa. Citeľné je to najmä počas najväčších sviatkov, teda Vianoc a Veľkej noci. Dnes, často už len z rozprávania prastarých mám, si vieme predstaviť, ako asi vyzerali veľkonočné sviatky kedysi. 

Nezmenil sa svet, zmenili sa ľudia

Viete prečo sa vlastne od všetkých (pre niektorých smiešnych) tradícií upustilo a neustále upúšťa, keď to bolo niekedy v drvivej väčšine rodín základom číslo jeden? No predsa preto, že dnes ľudia majú hromadu iných možností. Načo by asi tak ľudia mali postiť mäsom, zhromažďovať úrodu, pratať, piecť chlieb či pliesť korbáče, nedajbože sa zamýšľať nad pravým, a teda duchovným posolstvom Veľkej noci? Načo by to dnes Slováci robili, keď predĺžený Veľkonočný víkend im perfektne poslúži na „vypratávanie“ obchodných domov, „pečenie“ svalovej hmoty vo fitku či zhromažďovanie nových selfíčok z parádnej štvordňovej lyžovačky v Rakúsku?

Možno si teraz v duchu hovoríte, kto my sme, že sa vám tu takýmto spôsobom snažíme „kázať“ štýl trávenia vášho času, na ktorý máte právo len a len vy. Vedzte, absolútne vás nechceme priviesť k pohoršeniu. No tiež vedzte, že tak ako sú dnes hrdí Slováci pohoršovaní nad tým, ako si niekto môže dovoliť oblievať jemnejšie pohlavie ľadovou vodou a k tomu ešte šibať (bičovať) korbáčom, by nad trendovými „zvykmi“ bola pohoršená nie jedna stará mater. No, ešte aj v tom sme dnes vo „výhode“, keďže väčšinu prastarých mám a otcov už vypočuť nemôžeme, že? Ale ako lepšie vieme uctiť pamiatku tých, ktorí vychovali našich starých rodičov, rodičov, a teda nás, keď nie obnovovaním tradícií, v ktorých oni videli pravý zmysel aj zmysel spájania rodiny?

Porovnajme si teraz aspoň prostredníctvom výdobytkov techniky, ako to počas Veľkonočného týždňa prebiehalo v pravej goralskej rodine a aspoň na chvíľu si to porovnajme s dneškom.

Pravý Veľkonočný týždeň!

Poďme pekne po poriadku. Veľká noc sa v goralských dedinách úzko spájala so začínajúcimi poľnými prácami, zameranými na sejbu, sadbu, ale aj prvý jarný výhon dobytka. Osobitný a najväčší význam v jarnom zvykoslovnom  cykle mali veľkonočné sviatky a zvlášť úkony viažuce sa k dňom posledného týždňa veľkého pôstu, nazývaného veľký alebo tichý týždeň.

Na Kvetnú nedeľu dodnes kňazi v kostole svätia rozvíjajúce sa vŕbové prútiky – bahniatka ako prvú jarnú zeleň. V minulosti ich ľudia, po príchode z kostola domov, zakladali za sväté obrazy, zrkadlá, nado dvere alebo za drevenú hradu na povale či krokvu v streche. Tieto sväteniny mali dom a jeho obyvateľov po celý rok chrániť počas búrky od bleskov a pred krupobitím. Keďže posvätené bahniatka nadobudli sakrálny charakter, ich likvidácia bola prípustná len spálením v ohni.

Zelený štvrtok bol nazvaný podľa Gatsematskej záhrady, kde sa Ježiš Kristus modlil a kde bol rímskymi vojakmi zatknutý. Na tento deň sa vždy jedávalo niečo zelené, ako napr. špenát, šťaveľ, žihľava či jarné bylinky. V noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok sa chodievali ženy modliť ku krížom i kaplnkám nachádzajúcich sa v chotári obce. Po skončení modlenia zašli najčastejšie k miestnemu potoku, v ktorej si so zariekaním umývali tvár: „Ty vodžicko bystra, cysta, což umyla rany Krysta, umyj i mňe, gřysne stvořeňe.“

Na Veľký piatok, ešte pred východom slnka, sa chodievali umývať k tečúcej vode aj ostatní ľudia. Tí nevládni a starí sa umývali doma vodou prinesenou z potoka. Všetci verili, že voda v danom čase nadobúda blahodarné a liečivé účinky, ktoré z nich môže zmyť najrôznejšie choroby a neduhy. V niektorých lokalitách gazdovia brodili v potoku aj kone, aby boli zdravé a silné. V tento deň zvykli tiež zasadiť do dvora stromček, lebo verili, že vyrastie na veľký strom. Niekde ešte aj dnes vešajú počas veľkonočných sviatkov na konáre ovocných stromov vo svojich záhradách vyfúknuté vajíčka ako symbol hojnej úrody.

Veľký piatok je dňom veľkého pôstu. V minulosti jedli ľudia len ľahké, zvyčajne mliečne jedlá,  najčastejšie v rúre pečené zemiaky v šupke bez masti, chudobné polievky bez tuku, mlieko, čaj, chlieb. V kostole nehoreli sviečky a dodnes sa obrady vykonávajú po tme.

Na Bielu sobotu zvykli ľudia navštevovať hroby svojich blízkych. V domácnostiach sa pralo, upratovalo a bielili sa izby. Ľudia verili, že vyčistením príbytkov z nich vyženú choroby a všetko zlé. Dievčatá pre kúpačov chystali vajíčka, ktoré najčastejšie farbili v odvare z cibuľových šupiek, sennej mrvy a neskôr z farebného krepového papiera. Aby sa leskli, pred ukončením pridali do odvaru trochu bravčovej masti alebo ich potreli kožou zo slaniny.

Na Veľkonočnú nedeľu sa varili výdatnejšie mäsové pokrmy. Domáci zvykli pripravovať šunku, bohatší robili zabíjačky. Zo všetkých jedál ženy priniesli v košíku do kostola na posvätenie, aby domácim po dlhom pôstnom čase neuškodili. Požívané jedlá mali predovšetkým upevniť zdravie a silu ľudí. Osobitný význam ľudia pripisovali vajíčkam, ktoré symbolizovali plodnosť, obnovenie a nepretržitosť života. Posvätené jedlá mali ľudia vo veľkej vážnosti a nesmelo sa z nich nič odhodiť.

Vyvrcholením celého veľkonočného obdobia bol a stále je Veľkonočný pondelok, nazývaný kúpací, spojený s oblievaním dievčat a žien vodou. Dievčatá vyťahovali rovno z postele, alebo ich hľadali ukryté po pôjdoch a komorách. Vyviedli ich k studni alebo potoku, kde ich oblievali plnými vedrami vody, alebo hodili rovno do potoka. V niektorých lokalitách sa pri kúpaní dievky pýtali: „Veríš, že Kristus vstal z mŕtvych?“

Dievčatá sa šibačom a polievačom vždy veľmi potešili, pretože sa verilo, že po vyšibaní budú svieže, zdravé, opeknejú, takže tá dievčina, ktorá by nebola vyšibaná či poliata, by mohla počas roka chorľavieť či stratiť krásu, pružnosť. Dievky kúpačov pohostili podľa svojich možností, najčastejšie pohárikom pálenky, u bohatších aj varenou šunkou, praženicou so slaninou a koláčmi. Počas dňa chodievali kúpať svoje rovesníčky aj mladší chlapci, ktorí okrem vody používali podomácky vyrobenú voňavku. Najrozšírenejšia bola z brezovej vody. Ako odmenu dostávali varené vajíčko a koláč.

Aby sa prababky v hroboch neotáčali…

A čo mešťania? Tí trávili veľkonočný pondelok návštevami rodinných príslušníkov. Polievanie bolo síce decentné, pričom šibači používali skôr voňavku, no svojho ducha to malo. V domácnostiach nechýbali kysnuté koláče a jedlá z vajec. Mnohí z nás dnes vnímajú veľkonočné sviatky skôr ako predĺžený víkend, mladých šibačov a kupačov na Veľkonočný pondelok teší najmä finančná výslužka.

Cudzinci nad týmito zvykmi krútia hlavami, azda ich považujú za barbarské, ale neuvedomujú si, že aj Krista bičovali a nechápu to najdôležitejšie: Krik, zvada a možno aj hnev prejdú a všetky dievčence vedia, že studená voda, korbáč a dnes aj voňavka im prinesú krásu, zdravie a očistu od všetkého starého a zlého.

 

Zdroj: M. Jagnešáková – Gorali na Orave, investujeme.sk, spravy.pravda.sk, cas.sk, postoj.sk
Foto: shutterstock.com, Jozef Pitoňák

©2019 Penzión Kamzík

zdroj: penzión Kamzík

Posted by in Gorali
Obrzędy i zwyczaje góralskie

Obrzędy i zwyczaje góralskie

Ludowa obyczajowość Podhala to niesamowita mieszanka pełna różnych wpływów, która ugruntowała się przez wieki jako jedna z najoryginalniejszych i barwnych kultur z terenu Polski. Trzeba przyznać, że większość typowych zwyczajów góralskich jest mocno związana ze świętami katolickimi, jak Boże Narodzenie. Jednocześnie jednak góralski folklor przetkany jest strzępkami dawnych wierzeń i magicznych praktyk związanych z pogańskimi
zabobonami. Wystarczy udać się na Podhale w czasie świąt, żeby doświadczyć żywej tradycji łączącej nas ze spokojniejszą przeszłością.

Mimo, że współczesny rozwój sprzyja zanikaniu lokalnych tradycji, to na szczęście Podhale jest kolebką polskiego folkloru, gdzie wszelkie obrzędy i zwyczaje są wciąż praktykowane. W końcu to ta grupa etnograficzna, która często określana jest mianem „prawdziwych górali”. Podhalanie zamieszkują najbliższe okolice Tatr aż do Nowego Targu. Usłyszeć tu można ciekawą gwarę podhalańską oraz zobaczyć przepiękne przejawy bogatej i barwnej kultury góralskiej. Ciężko opisać w skrócie całą zasobność podhalańskiej tradycji, dlatego wybraliśmy dla was kilka ciekawszych obrzędów i zwyczajów.

Czas Bożego Narodzenie
Grudzień w górach to okres obfitujący w różnego rodzaju obrzędy. Bardzo ważną datę stanowi tu Dzień świętej Łucji, przypadający na 13 grudnia. Od tego momentu górale cyklicznie prognozują pogodę na każdy miesiąc kolejnego roku. Odbywało się to tak, że warunki pogodowe obserwowane są przez kolejne 12 dni aż do Bożego Narodzenia, oraz od 25 grudnia do święta Trzech Króli i na tej podstawie dokonuje się szacunków. Warto również
wspomnieć, że Dzień św. Łucji kojarzył się z czarowaniem, co wzbudzało w ludziach strach i poważną obawę. Wypracowano więc wiele różnych metod, które miały skutecznie przeciwdziałać negatywnym skutkom magii. Stąd takie zwyczaje, jak kadzenie krów poświęconymi ziołami, smarowanie święconym czosnkiem słupów w stajni lub rozsypywanie maku przed wejściem do niej. Sama Wigilia przebiegać musiała dokładnie podług zwyczajowych nakazów, ponieważ istnieje przeświadczenie że „jaka wigilia, taki cały rok”. Dzień ten wiązał się z wieloma zabobonami i tak np. nie można było się odwiedzać, ponieważ obca osoba mogła wnieść czary do domostwa. Ciekawym obrzędem było zapraszanie dzikich zwierząt do wigilijnego stołu, ponieważ wierzono, że wówczas te będą omijać gospodarstwo całym rokiem.

Przepowiednie o zamążpójściu
Góralki mają wiele sposobów na to, aby poznać tożsamość swojego przyszłego męża. Na przykład 24 grudnia można odgadnąć datę swojego ślubu, wystarczy policzyć ilość chrząknięć świni, co daje nam ilość lat, jakie będzie trzeba odczekać do upragnionego dnia. Po wigilijnej kolacji dziewczęta wychodzą przed dom i krzyczą. Tutaj ważnej jest to, z której strony odbije się głos lub odpowie wycie psa. Znaczy to bowiem, że z tych stron nadejdzie
małżonek. Bardziej niecierpliwe w Wigilię mogą udać się po rąbane drzewo, jeśli w domu okaże się, że każdy pniak ma parę, znaczy to, że ślub niebawem. 29 listopada w Wigilię św. Andrzeja można również dopomóc swojemu losowi przez objęcie wierzby rękoma, co ma sprawić, że dziewczę szybciej wyjdzie za mąż.

Zdroj: http://www.zwiazek-podhalan.pl/a/xwhm,obrzedy-i-zwyczaje-goralskie

Posted by in Gorali, Zaujímavosti
Ján Gondek získal ocenenie za celoživotný prínos

Ján Gondek získal ocenenie za celoživotný prínos

V poradí 5. ročník ocenenia Najlepší v cestovnom ruchu Prešovského kraja už pozná svojich laureátov. Piatim osobnostiam kraja za rok 2018 budú udelené ocenenia za prínos v rozličných oblastiach cestovného ruchu. Jedným z ocenených za celoživotný prínos bol i Ján Gondek.

Ján Gondek, potomok prvého pltníka Gašpara Gondeka na rieke Dunajec, rodák z obce Lesnica, sa výrazne zaslúžil o rozvoj Zamaguria, cestovného ruchu, medzinárodnej spolupráce a zviditeľnenie tejto časti Slovenska doma i v zahraničí. Svoj život spojil s cestovným v roku 1988, keď sa stal zamestnancom Chaty Pieniny. Sám sa stal jej prevádzkovateľom od roku 1995. Je zakladateľom občianskeho združenia „Rozvoj Pienin a Zamaguria“ a spoluzakladateľom spolku „Slovensko – Poľskej spoločnosti pre spoluprácu, priateľstvo a dobré susedské vzťahy“. Zaslúžil sa o otvorenie jedného z prvých peších hraničných priechodov Lesnica
–Szczawnica. Túto turistickú oblasť atraktívnu splavom na pltiach po rieke Dunajec, navštívi počas letnej turistickej sezóny 700 000 turistov.

Ján Gondek je každoročne organizátorom podujatí:

  • Otvorenie letnej turistickej sezóny
  • Pieninské leto na slovenskej i poľskej straneSpoluorganizátor podujatí:
  • Zamagurské folklórne slávnosti
  • Odomkýnanie Dunajca
  • Medzinárodný duatlon Lesnica – SzczawnicaZaslúžil sa o príliv investícií do regiónu a vybudovanie:
  • informačného centra Pieniského národného parku,
  • turistického chodníka k rieke Dunajec,
  • tenisových kurtov,
  • čističky odpadových vôd v Szczawnici za účasti slovenskej firmy a ďalších objektov.Zdroj: https://www.po-kraj.sk/sk/samosprava/udaje/ocenenia/cena-predsedu-psk/rok-2004/jan-
    gondek.html
Posted by in Gorali
Filip Bekeš šije goralské portky i sukmany

Filip Bekeš šije goralské portky i sukmany

 

V rázovitej goralskej obci Ždiar goralskými zvykmi a tradíciami žije celá obec.  Nadšenie pre folklór majú našťastie i mladí ľudia. Jedným z nich je i Filip Bekeš. „ Pochádzam a bývam v rázovitej podtatranskej obci Ždiar. Narodil som sa 3. septembra 1999 ako najstarší. Mám ešte ďalších troch bratov Marka, Šimona a Matúša. Mám 19 rokov. Chodím na Strednú odbornú školu agropotravinársku a technickú do Kežmarku. Moja záľuba okrem folklóru je práca na našom gazdovstve, skrátka práca okolo zvierat. Keďže vyrastám na dedine, tak sa tomu venujem od detstva“-  priblížil v úvode mladý folklorista.

K šitiu goralských portiek sa dostal tým, že ich potreboval do folklórnej skupiny Goral. A keďže mu ich nemal kto ušiť, povedal si, že to  skúsi, že to predsa nemôže byť ťažké. A tak trochu aj preto, aby sa toto remeslo celkom nevytratilo zo Ždiaru. „Musím povedať, že ma to veľmi baví, aj keď začiatky neboli najľahšie. Šitiu portiek sa venujem od apríla 2018 a svoje prvé portky som dokončil po 7 týždňoch“- uviedol šikovný mladý muž Filip Bekeš

 

A kto ho naučil šiť portky? Predsa len je potrebné zachovať nielen postupy, ale i vzory. „ Veľká vďaka touto cestou patrí aj pánovi Jozefovi Bachledovi, ktorý ma to naučil a mal so mnou trpezlivosť a ešte stále aj má, keďže ešte sem tam potrebujem s niečím pomôcť“- ozrejmil Filip

Okrem šitia portiek sa Filip venuje aj šitiu ždiarskych sukman. „Portky a taktiež sukmany sa šijú zo súkna, ktoré je v dnešnej dobe veľmi drahé a je ho ťažko pozháňať. Výšivky na ždiarskych portkách sú z tzv. vrkoča, ktorý sa splieta a ktorý je z modrej a červenej farby. Sukmana na rozdiel od portiek sa nevyšíva, ale prišíva sa na ňu červený pásik, ktorý sa skladá z desiatich o šírke cca. 1,5cm a na okrajoch je zelený a biely pásik. V podstate námet na portky ako aj na sukmany je daný. Snažím sa obnovovať vzory, ktoré boli na portkách, okolo 20- 50- tych rokoch, lebo vtedy to tak bolo a dodnes je to pekné. Netreba na tom nič meniť“- zdôraznil Filip Bekeš

Pre rodeného Ždiarčana znamená ždiarska kultúra, ako aj folklór veľmi veľa, keďže tu, v tomto prostredí žije.  Okrem šitia portiek a sukman Filip stíha i tanec vo folklórnej skupine Goral zo Ždiaru, ale tancuje i vo folklórnom súbore MAGURANKA v Spišskej Starej Vsi. „Mojim vzorom v tomto smere, v našej kultúre a našom krásnom folklóre bol a stále je, už nebohý Peter Michalák“- uzavrel Filip Bekeš zo Ždiaru.

Posted by in Gorali
Poľská národnostná menšina

Poľská národnostná menšina

Súčasnú poľskú národnostnú menšinu na Slovensku tvoria tí príslušníci, ktorí sem prišli v rôznom období za prácou alebo štúdiom, založili si tu rodiny a zostali tu žiť. Sú to aj potomkovia tých, ktorí sem prišli počas 2. svetovej vojny alebo bezprostredne po nej. V neposlednom rade sú to aj poľskí gorali zo slovensko-poľského pohraničia.

Do prvej svetovej vojny Poliaci na Slovensku nemali žiadne kultúrno-vzdelávacie organizácie ani poľské školy. Poľská čitáreň bola prvou takouto inštitúciou založenou v roku 1925 pracovníkmi poľského konzulátu v Košiciach. Plnila funkciu knižnice, v ktorej sa sprístupňovali poľské knihy. Pri čitárni vznikol aj Krúžok poľskej mládeže a jej priateľov. Ďalšou organizáciou bol Poľský krúžok v Bratislave pôsobiaci v rokoch 1928 − 1938. Jeho činnosť bola zameraná na organizáciu kultúrneho života Poliakov na západnom Slovensku a aktivity, ktorých cieľom bolo zbližovanie medzi poľským a československým národom. V roku 1931 na československých vysokých školách študovalo 2365 poľských občanov. Poľskí študenti založili v Československu študentský spolok s názvom Poľská svojpomoc. Filiálky tohto zväzu vznikli v Prahe, Brne a v Bratislave. V Bratislave spolok pôsobil pri Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Okrem toho v Bratislave existovali aj inštitúcie, ktoré vznikli z československej iniciatívy a do ich činnosti sa zapojili Poliaci, napríklad v roku 1933 bola založená Poľsko-československá spoločnosť v Bratislave a v roku 1936 vzniklo Slovensko-poľské hospodárske združenie v Bratislave. To však existovalo iba rok. V rokoch 1945 − 1991 neexistovali na Slovensku žiadne poľské organizácie či spolky. Ich vznik bol možný až po roku 1989. Vo februári 1991 vznikol Poľský klub Adama Mickiewicza v Martine. V roku 1994 sa jeho členovia spojili s Poliakmi z Bratislavy a Košíc v novom združení s celoslovenskou pôsobnosťou s názvom Poľský klub – spolok Poliakov a ich priateľov na Slovensku, ktorý pôsobí dodnes.

V oblasti zachovania a prezentovania kultúry poľskej národnostnej menšiny na Slovensku pôsobí niekoľko organizácií. Medzi najvýznamnejšie patrí Poľský klub – spolok Poliakov a ich priateľov na Slovensku, ktorý má svoje kluby v Bratislave, Nitre, Trenčíne, Dubnici nad Váhom, v Košiciach a Občianske združenie Polonus, ktoré má svoje sídlo v Žiline a pobočku v Martine.

Medzi tradičné aktivity a podujatia, ktoré každoročne organizujú tieto dve veľmi dobre spolupracujúce organizácie patria Dubnické dni priateľstva, spolupráce a folklóru, Dni poľskej kultúry v Košiciach, Potykajme si s Poľskom, Priateľstvo bez hraníc v Trenčíne, Stretnutie poľskej mládeže a mnohé ďalšie.

Vzdelávanie detí  a mládeže príslušníkov poľskej národnostnej menšiny na Slovensku je zabezpečované výlučne neziskovými organizáciami. Poľská sobotno-nedeľná škola v Žiline so sídlom v Cirkevnej základnej škole Romualda Zaymusa v Žiline je evidovaná v poľskom školskom systéme. Krúžok poľského jazyka pri Cirkevnom centre voľného času v Nitre ponúka výučbu poľského jazyka pre deti predškolského veku a žiakov prvého stupňa základnej školy. Školské konzultačné stredisko pri Veľvyslanectve Poľskej republiky v Bratislave. Bolo zriadené v roku 2003 pre deti pracovníkov veľvyslanectva a poľských firiem delegovaných služobne na Slovensko a pre deti z radov poľskej menšiny na Slovensku.

Zdroj: https://www.narodnostnemensiny.gov.sk//polska-narodnostna-mensina/

Posted by in Gorali