Folklórna skupina Goral a Občianske združenie Spolok goralského dedičstva pripravili dňa 25.12.2019 v kostole Navštívenia Panny Márie v Ždiari vianočný program pod názvom “Boze Narodzyňe v Zoře”.
Súčasťou programu bol živý Betlehem, spievanie kolied, Betlehemské hry a nechýbalo ani malé vianočné občerstvenie. Celé podujatie sa nieslo v príjemnej atmosfére a všetci prítomní odchádzali naplnení vianočným posolstvom o narodení Spasiteľa sveta.
rf
Nadšenci založili v Kežmarku 21. mája 1954 tanečno-spevácky súbor. Pomenovanie dostal po pohorí Magura, ktoré sa ospevuje v goralských piesňach.
Podľa historičky Nory Baráthovej navštívila v apríli 1954 skupinka nadšencov z kežmarského Tatraľanu Ždiar. S pomocou známeho ždiarskeho ľudového umelca Maťka Pitoňáka chcela získať folklórny materiál k nacvičovanej divadelnej hre z ľudového prostredia. Jedinečné spevy, tance aj kroje prekvapili Pavla Bačiaka, Ľudovíta Bartoša, Boženu Jackovú, Miladu Borovičkovú a Ladislava Kudzbela. Folklórne bohatstvo chceli ukázať verejnosti a zachovať pre nasledujúce generácie, a tak vznikla myšlienka založiť tanečno-spevácky súbor. Zakladajúca schôdza súboru sa datuje na 21. máj 1954 za prítomnosti 27 členov.
Prvým poradcom súboru bol Ždiaran Maťko Pitoňák a svoje premiérové vystúpenie Magura odtancovala 7. augusta 1954 pred pracujúcimi podniku Tatraľan.
Súbor zbieral úspechy
Prvý veľký úspech Magury bola „Ždiarska svadba“, ktorej choreografiu pripravila Alica Ballová s pomocou Maťka Pitoňáka. Choreografmi boli v počiatočných rokoch František Horváth a Vincent Gogoľa. Prelom nastal v roku 1964, keď do Magury prišiel bývalý člen vysokoškolského súboru Technik Karol Purtz. Hoci bol vyštudovaný „stavbár“ v odbore pozemné stavby, popri technickom zamestnaní sa vypracoval na špičkového choreografa a umeleckého vedúceho Magury. Do súboru prišiel po desiatom výročí, keď väčšina starších tanečníkov a vedenia odišla a repertoár bol v tom čase dosť úzky. Rodák z Červenej Skaly – miestnej časti Šumiaca – sa do Kežmarku dostal na umiestnenku.
„Nastúpil som do OSP (Okresný stavebný podnik) a hneď som sa pýtal na Maguru. Keď som prišiel na prvý nácvik, povedali mi – ukáž, čo vieš, cvič,“ spomína si na začiatky v súbore Karol Purtz. „Goralčinu“ sa rýchlo doučil, základy tanca spod Tatier získal ešte v Techniku. Necítil sa ako choreograf, pretože v tejto oblasti nemal vzdelanie. V počiatkoch mu pomohol priateľ z Techniku a známy slovenský etnograf a choreograf Cyril Zálešák. „Keď som išiel do Kežmarku, tak mi vravel – mám výskum o Ždiari, urobíme niečo? On nám postavil Goralskú lásku, doteraz sa tancuje. Potom ešte urobil Pastierske hry,“ hovorí Karol Purtz.
Potom začal skúšať choreografiu „Kresaný“, ten je základným kameňom goralského tanca. Bola to prvá choreografia Karola Purtza v Magure, dokončenie mu trvalo takmer dva roky. S „Kresaným“ vyhrala Magura súťaž malých tanečných foriem vo Východnej v roku 1968. O prvé miesto sa delila s Rozsutcom, ktorý predviedol terchovské tance. Kresaný je najúspešnejšia choreografia Karola Purtza, najradšej má však „Orlí“. „Námet som dostal od Jožka Olekšáka. Ten spomínal, že gorali mali niekedy obradný tanec o orloch, ale nevedel mi bližšie nič povedať.Vymyslel som to v podstate všetko sám ako pohanský obrad boja zla proti dobru,“ dopĺňa Karol Purtz.
K jeho obľúbeným patrí aj spišsko-šarišský tanec „Do šaflíka“, veľký úspech mali i „Tance z Bukoviny“ a najmä goralská svadba pod názvom „Keď ťa budú čepčiť“. Náročná práca priviedla Maguru medzi najlepšie folklórne kolektívy.
Vedomosti odovzdávali ďalej
Z vojenčiny sa v roku 1989 vrátil a post umeleckého vedúceho prebral František Gallik. Postavil napríklad sólový tanec „Natura“, s ktorým Magura vyhrala aj 1. miesto v Strážnici. Obdobie po revolúcii bolo pre súbor náročné. „Keď sa Tatraľan likvidoval, všetko išlo dole vodou. Na nácvik sa využívali kasárne, potom priestory v mestskom kultúrnom stredisku, priestory na Baštovej ulici. Zastabilizovalo sa to, keď sme dostali možnosť presťahovať celú činnosť Magury do priestorov bývalých kasární, teraz Mestskej športovej haly Vlada Jančeka,“ hovorí dlhoročný organizačný vedúci súboru Juraj Švedlár.
Podľa neho má Magura to šťastie, že mala stálych umeleckých vedúcich, ktorí postupne odovzdávali svoje vedomosti ďalej. „Ferko Gallik si postupne vychovával Daniela a Moniku Svocákovcov, ktorí robili určité obdobie a oni si vychovali ďalších – Sylviu a Jara Pavligovcov, tí vedú súbor v súčasnosti,“ vysvetľuje Juraj Švedlár.
Oslavy plánujú na december
Ako každé okrúhle výročie, aj tentoraz „maguráci“ pripravujú premiérový program, môžete sa naňho tešiť 5. a 6. decembra.
Divákov prenesie do druhej polovice 20. storočia a predstaví prvky tradičnej ľudovej kultúry z dvoch obcí horného Spiša, do ktorých chodia členovia súboru čerpať námety od pamätníkov. „Nebudeme ale zobrazovať ich tradície len prostredníctvom tanca, lebo to potom vyzerá, akoby ľudia pred 70 rokmi nerobili nič iné, len tancovali,“ hovorí súčasný organizačný vedúci Marek Reznický. Choreografiu pripravujú umeleckí vedúci Jaroslav a Sylvia Pavligovci, scenár primáška ĽH Magura a študentka etnológie Alexandra Bachledová. K výročiu plánujú aj výstavu v sieni Barónka a niektoré nahrávky, ktoré pripravujú na výročie, si budete môcť vypočuť aj na plánovanom novom CD.
V roku 1975 vznikol Detský folklórny súbor Maguráčik. Pri jeho zrode stála Terézia Klempárová, neskôr prevzal jeho vedenie Juraj Švedlár. Popri Magure a Maguráčiku pracuje aj súbor Magurák, ktorý združuje bývalých členov súboru Magura. V Kežmarku funguje aj Detský folklórny súbor Goralik, pri zrode ktorého stála roku 1991 tiež Terézia Klempárová.
Jana TOMALOVÁ
Zdroj: http://www.podtatranske-noviny.sk/2019/05/pred-65-rokmi-vznikol-folklorny-subor-magura/
W Polsce istnieje kilka grup etnograficznych, które wyróżniają się własnym strojem ludowym. Nie inaczej sprawa ma się z góralami podhalańskimi, których kultura i zwyczaje należą do ciekawszych oblicz polskiego folkloru. Podhale zostało zasiedlone na stałe w XVI w., jednak to w wieku XIX reszta kraju usłyszała o niezwykłości tego obszaru. Wszystko za sprawą Tytusa Chałubińskiego, lekarza, który uczynił z Zakopanego modne uzdrowiska. Od
tej pory turyści i kuracjusze z całej Polski zachwycali się niezwykłą i barwną tradycją górali podhalańskich. Rzeczą szczególnie ich wyróżniającą jest specyficzny ubiór.
Barwne góralskie szaty podhalańskie to ubiór o bardzo długiej i dobrze udokumentowanej historii. Zachowane źródła pozwalają wyodrębnić pięć faz rozwojowych, z czego pierwsza rozpoczęła się w XVIII w., a ostatnia, apoczątkowana po II wojnie światowej, trwa do dziś. Należy podkreślić, że góralski ubiór nie jest więc reliktem przeszłości czy zwykłym kostiumem historycznym, tylko wciąż używanym strojem regionalnym, który wciąż podlega pewnym przekształceniom i ewolucji.
Strój żeński
Kobiecy strój góralski zmieniał się na przestrzeni lat, odpowiadając na różnego rodzaju mody oraz zagraniczne wpływy. W artykule zostanie scharakteryzowana obecnie obowiązująca forma ubioru kobiecego. Zaczynając od góry, jako codzienne nakrycie głowy góralki funkcjonuje kolorowa chusta, która określana jest szmatką. W porze letniej młode dziewczyny nie noszą chust na głowie, ozdabiając włosy kwiatami. Ciekawostką może być
fakt, że w przeszłości zamężne góralki były zobowiązane do noszenia chusty całym rokiem, a ilość posiadanych nakryć głowy świadczyła o ich statusie społecznym. Na górną część ciała kobiety zakładają batystowe koszule, które zdobi piękny biały haft z kryzką. Na koszulę wkładany jest gorset, który wyszywa się ornamentalnym i barwnym haftem. Do sznurowania gorsetu służy długa, czerwona wstążka, którą u dołu zawiązuje się w dużą kokardę tak, aby jej końce spływały na spódnicę. Ta uszyta jest z tybetu i zdobi ją kwiecisty motyw. Pod spódnicę wkładana jest biała halka, czyli fartuch. Na stopach góralki znajdują się kierpce, a szyję obowiązkową zdobią pokaźne i intensywnie czerwone korale.
Strój męski
Ubiór górali przetrwał do dzisiaj w stosunkowo niezmienionej formie, zachowując większą odporność na obce wpływy. Na głowie każdego mężczyzny na Podhalu znajdziemy płaski, czarny kapelusz wykonany z filcu. Wokół główki kapelusza naszyte są na czerwoną wstążkę tzw. kostki. Tors górala zdobi lniana, biała koszula z dość szerokim rękawem. Na szyi mężczyźni wieszają metalowe spinki, ozdobione różnego rodzaju koralikami i łańcuszkami.
Tzw. portki, czyli spodnie, szyte są z białego płótna. Charakteryzują się rozcięciem w pasie i u dołu nogawek, na końcu których znajdują się pomponiki. U góry spodni umieszcza się barwny haft, czyli parzenicę. Portki przepasane są skórzanym pasem bacowskim, na którym znajdziemy bogate żłobienia i metalowe ćwieki. Stopy górala osłaniają kierpce, uszyte ze skóry i przywiązane do nogi rzemykami. Na ramiona górale zarzucają cuchy, czyli będącą okryciem wierzchnim peleryną, zdobioną przez wielobarwny haft. Całości dopełnia męski atrybut w postaci toporka.
Zdroj: http://www.zwiazek-podhalan.pl/a/pwhm,ubor-gorali-podhalanskich-charakterystyka
Na 3. ročníku Prehliadky goralského folklóru vo Svidníku sa predstaví i Martin Repáň, ktorý je víťazom známej súťaže Zem spieva 2018. V súvislosti s tým sme mu položili zopár otázok.
Martin, ako si sa dostal k spevu a hraniu na heligónke? „ K spevu a hre na harmonike mám blízky vzťah už od útleho veku, odkedy som začal vnímať okolie, lebo moja rodina je veľmi spevavá. Hrať som začal, keď som mal 5 rokov. Rodičia mi kúpili takú malú heligónku „populárku“, na tej som začínal hrať. Keď bola v rodine nejaká oslava, tak sa to nikdy nezaobišlo bez terchovskej muziky a spevu. K hraniu na harmonike ma priviedol môj ocko. On hrával na heligónke a ja som ho vždy rád počúval. Rodičia si to všimli a tak ma prihlásili na heligónku. Ocko však mal v robote vážnu autonehodu, kde prišiel o ľavú ruku a tým sa jeho hranie skončilo. Trápilo ho to, lebo heligónka je
jeho srdcovka, ale nebol z toho smutný, lebo pokračovateľa videl vo mne. Ukázal mi všetko čo vedel. Keď bol v nemocnici , tak moja mama chodila každý týždeň so mnou na heligónku a učila ma spievať a za to im obom veľmi ďakujem“- priblížil svoje začiatky Martin Repáň.
Chceli sme tiež vedieť, čím je pre neho hudba a čo pre neho znamená? „ Hudba mi dala do života veľmi veľa. Naozaj ako som už spomínal na začiatku s hudbou som doslova vyrastal. V hudbe nachádzam taký pokoj a hlavne vo folklórnej. Pripomína mi to, ako kedysi ľudia žili, lebo všetko je v tých piesňach radosť, smútok i ten ťažký život, ktorý prežívali“- uviedol Martin.
Do súťaže Zem spieva ho prihlásili rodičia. Ešte pred prvou sériou Zem spieva hral Martin Repáň v obci Radoľa . Po jeho vystúpení prišiel za ním jeden pán, ktorý celý program ozvučoval. Povedal mu, aby sa prihlásil na jednu súťaž, ktorú pripravuje RTVS. Neprihlásil sa ale vtedy, lebo nevedel, čo je to za súťaž. Keď videl prvú sériu, tak ho rodičia prihlásili. Išiel tam naozaj len s úmyslom zahrať a ukázať svetu terchovskú muziku, ani vo sne by ho nenapadlo, že to dotiahne až do finále.
To, že sa stal víťazom Zem spieva 2018 priniesla do jeho života i určité zmeny. „Môj život po súťaži nabral na obrátkach. Mám veľa vystúpení doma aj v zahraničí. Prednedávnom som sa vrátil zo zahraničia, kde som spolu z FS Urpín absolvoval severoamerické turné. Zároveň navštevujem druhý ročník konzervatória v Žiline, takže sa nenudím. Koncertujem s našou rodinnou kapelou pod
názvom
„ Repáňovská muzika“, lebo sme všetci Repáňovci. Najstaršia členka kapely sa volá Lenka. Má 18 rokov, navštevuje farmaceutickú školu v Banskej Bystrici a hrá na violu. Ďalšia členka kapely sa volá Tatiana, má 15 rokov ,tiež chce ísť na konzervatórium a hrá kontru. Ďalej je tu moja sestra Kristínka, ktorá má 11 rokov a hrá druhé husle. A náš najmladší a najmenší člen kapely Lukáško má 10 rokov a hrá na basu“- uviedol Martin Repáň.
„ Repáňovská muzika“ má na svojom konte množstvo úspechov, medzi najcennejšie radia úspech na celoslovenskej súťaži Vidiečanova Habovka 2016, kde obsadili zlaté pásmo v dvoch kategóriách ako kapela a sólista inštrumentalista a samozrejme víťazstvo v šou Zem spieva 2018.
Od Martina sme chceli vedieť, aký má odkaz pre divákov 3. ročníka Prehliadky goralského folklóru vo Svidníku. „ Na prehliadku Goralského folklóru vo Svidníku, na ktorom sa zúčastním spolu s našou kapelou sa už veľmi teším, lebo goralská muzika je mi blízka a veľmi rád ju počúvam. Bude tam určite dobrá nálada a zábava a týmto pozývam všetkých milovníkov folklóru, aby sa prišli pozrieť“- uzavrel náš rozhovor Martin Repáň, víťaz súťaže Zem spieva 2018.
rf
Goralský expres, najrýchlejší a najúspešnejší slovenský rýchlostný lyžiar, rodák zo Ždiaru, hrdý goral. To všetko je piaty najrýchlejší lyžiar na svete, 30 ročný Michal Bekeš, ktorý Slovensko reprezentuje v upravenej kombinéze s goralským motívom.
Michal je povestný tým, že s rýchlosťou 223,4 km/h je piatym najrýchlejším lyžiarom na svete. Jeho ambície však týmto rozhodne nekončia, Michal sa v nadchádzajúcich sezónach pokúsi prekonať súčasný svetový rekord, ktorý je 254 km/h. Okrem toho Michal Bekeš od januára 2019 drží oficiálny svetový rekord v „disciplíne“ lyžiar na streche auta a to 200 km/h SUV Škoda Kodiaq.
Michal Bekeš sa predstaví a určite i rád priblíži svoje úspechy na Prehliadke goralského folklóru, ktorý sa bude konať 17.11.2019 v Dme kultúry vo Svidníku.
Gorali zo 4 krajín, 7 krajov a viac ako 35goralských obcí, nádherné tance, spev, kroje a jedinečná nezameniteľná atmosféra. To všetko bolo súčasťou v poradí už 4. ročníka podujatia pod názvom Goral na gory, ktoré sa konalo v sobotu 14. septembra v Starom Smokovci.
Podujatie sa nieslo pod záštitou primátora mesta Vysoké Tatry Jána Mokoša. Začalo sa svätou omšou v kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Slávnostného otvorenia sa
zúčastnili zástupcovia Goralov, nechýbal predseda PSK Milan Majerský a následne všetkých prítomných požehnal miestny farár.
V Tatrách, ktoré sú srdcom a dušou goralskej kultúry si prítomní gorali, ale i negorali v sprievode konských záprahov a goralskej hudby symbolickým výstupom zo Starého Smokovca na Hrebienok pripomenuli putovanie valachov, kolonizovanie a formovanie svojráznych obyvateľov hôr – Goralov počas valašskej kolonizácie.
Krásna príroda, čistý tatranský vzduch a úžasná atmosféra spojila Goralov zo všetkých goralských regiónov Slovenska, Českej republiky, Poľska a Ukrajiny. Pre všetkých ,ktorí sa podujatia zúčastnili boli okrem kultúrneho programu pripravené i ochutnávky jedál tradičnej goralskej kuchyne- polievka z čierneho hrachu, kvasnica, polesníky, bryndzová polievka, syrové korbáčiky a iné, či tradičné remeslá, tkáčstvo, rezbárstvo, drotárstvo, košikárstvo, včelárstvo, výrobu oplátok, garbiarstvo, kováčstvo, či šitie krojov. Návštevníci si mohli pozrieť i výrobky a výrobu predmetov z keramiky, tradičnú výrobu fujár, či ručnú výrobu
ozdobných palíc a goralské sústružníctvo.
V kultúrnom programe vystúpili viaceré kolektívy zo slovenskej, ale i poľskej strany a tiež z Ukrajiny. Pripravené bolo i divadelné predstavene s názvom Goralské rozprávky v podaní
zamagurského divadla Ramagu. Ako každý rok, i na tomto výstupe bolo súčasťou podujatia pasovanie za gorala v Szilágyiho pavilóne, ktorý je prvý turistický objekt na Hrebienku postavený v roku 1904.
A čo dodať na záver? Nuž snáď len to, čo sa zvykne neraz hovoriť, že je lepšie raz vidieť ako sto krát počuť a preto veríme, že kto sa nemohol zúčastniť tohto ročníka, príde o rok.
rf
Už tradičné podujatie goralské folklórne slávnosti sa v tomto roku konali v dňoch 10.- 11. augusta 2019 v Strednici v obci Ždiar. Podujatie sa začalo v sobotu svätou omšou pod Havranom a Ždiarskou vidlou. Večerný
program patril vystúpeniu známej slovenskej speváčky Zuzany Smatanovej. Nedeľný program začal slávnostnou svätou omšou a následne pokračoval vozovým sprievodom obcou, čo bolo skutočným pohladením duše sledovať malých, ale i veľkých v tradičných goralských krojoch. V úvode kultúrneho programu vstúpil detský folklórny súbor Ždiaranček. Neskôr sa na pódiu vystriedali viaceré folklórne skupiny a súbory, ktoré hrdo prezentovali tradičnú goralskú hudbu, tanec a spev, napríklad Spevácka skupina GOROLI z Lendaku, FS Maguranka, FS Frankovčan, Mladý Heligón z Rabčíč a ďalšie.
Prítomní boli účinkujúci zo slovenských goralských obcí, ale nechýbali ani hostia zo susedného Poľska, teda gorali z druhej strany Tatier, napríklad DFS Male Podhale, či FS Hop Cup zo Zakopaného. Vyvrcholením podujatia bolo vystúpenie domácej folklórnej skupiny Goral.
rf
Obszar Podhala to jeden z najciekawszych regionów Polski. To w końcu tutaj wykształciła się kultura „prawdziwych” górali, czyli górali podhalańskich. Są oni uważani za jedną z najoryginalniejszych grup etnograficznych żyjących w Polsce. Na duże zainteresowanie turystyczne Podhalem ma oczywiście wpływ przepiękne położenie wśród majestatycznych Tatr oraz to, że wszystkie zwyczaje są tu niezmiennie kultywowane od pokoleń. Jak w takim razie wygląda tradycyjna podhalańska kuchnia?
Historia podhalańskiej kuchni jest niezwykle intersująca, ponieważ w dużej mierze wykształciła się na braku produktów. Otóż Podhale nie należało do terenu łatwego do zasiedlenia. Nieprzewidywalność gór oraz nieurodzajne gleby sprawiały, że niektóre okresy wypełnione były surowym postem. W przeszłości bywały dni, kiedy nie jedzono nic. Podstawą góralskiej kuchni stały się zatem łatwiej dostępne ziemniaki i kiszona kapusta. Nie znaczy oczywiście, że nie znajdziecie tu pysznych dniach. Zachowane tradycyjne metody przyrządzania potraw czy kiszenia kapusty, co sprawia, że zasmakujesz tu prawdziwych rarytasów. Góralskie gospodynie potrafiły wyczarować z tych składników istne cuda.
Królowa kwaśnica
Ta pyszna zupa przyrządzana jest na bazie kiszonej kapusty z dużą dolewką kwaśnego soku, co całości nadaje bardzo wyraźny smak. Do potrawy dodawane jest mięso, które ciekawie przełamuje kwaśny smak. Zwykle podaje się ją z ziemniakami lub chlebem. Porządna kwaśnica musi być – jak wskazuje nazwa – kwaśna. Tłuszcz z mięsa powinien przegryźć się z kwasem kapusty. W prawdziwej kwaśnicy nie znajdziemy żadnych innych dodatków w postaci jarzy, w przeciwnym razie mamy do czynienia ze zwykłym kapuśniakiem. Poza kwaśnicą możemy na Podhalu znaleźć inną regionalna zupę, to jest czosniankę, która przygotowywana jest z ziemniaków, czosnku, cebuli oraz mięty.
Wizytówka Podhala – oscypek
Produkt ten króluje na Podhalu. Możemy znaleźć go praktycznie wszędzie, ponieważ stanowi kulinarną wizytówkę tego regionu. Mowa o wędzonym, twardym serze, który robiony jest z owczego mleka. Tradycyjnie, robiony jest on od maja do września, po czym wsadzany jest do solanki a potem wędzony. Oscypki mogą być sprzedawane do końca października. Ich wyjątkowy smak sprawił, że turyści zakochali się w oscypku. Niestety wielu producentów próbowało zbić interes na niewinnym góralskim serze i oszukiwali konsumentów, wciskając im niezdrowe podróbki. Na szczęście od 2007 r. oscypki są drugim, zaraz po podhalańskiej bryndzy, polskim produktem regionalnym, który został objęty ochroną prawną. Warto wiedzieć, że produkcją tego prawdziwego oscypka mogą zajmować się tylko certyfikowani bacowie z odpowiednim unijnym dokumentem. Ser powinien zawierać minimum 60% mleka owczego.
Co jeszcze znajdziemy na stole?
Podhale to oczywiście o wiele więcej. Znajdziemy tu już wspomnianą bryndzę podhalańską, czyli ser z delikatnie grudkowatą konsystencją, który bardzo łatwo smaruje się. Fani sera mogą jeszcze zasmakować w byndzy, która podobna jest do suchego twarogu, jednak bardziej elastyczna. Produkuje się ją z owczego mleka zaprawianego podpuszczką. Ciekawe jest również zobaczenie tradycyjnego procesu kiszenia kapusty, którą układa się specjalnych beczkach wyłożonych liśćmi, po czym boso ugniata.
Zdroj: http://www.zwiazek-podhalan.pl/a/rwhm,kulinarne-tradycje-na-podhalu
Novinkou, teda akýsi nultý ročník stretnutia pasovaných goralov začal písať svoju históriu v nedeľu 1. septembra v obci Lesnica v Pieninách. Podujatie otvoril Ján Gondek, ktorý je známy tým, že pasuje za goralov ľudí , ktorí sa nejakým spôsobom pričinili o rozvoj goralskej kultúry a rozvoj regiónu Pienin. Následne už pódium prenechal všetkým dobre známemu Ivanovi Tulimu Vojtekovi, ktorý je tiež pasovaným goralom. Na pódiu sa prítomným predstavili a hlavne zaspievali, Peter Stašák, Marcela Laiferová, Štefan Wimmer, Pavol Stašák, ale i Abba Slovakia goralská skupina Flisok. Humorným slovom podujatie doplnil nemenej známy Oliver Andrásy. Prítomných pozdravil i predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský, ktorý bol následne už spomínaným Jánom Gondekom pasovaný za gorala spolu s Marcelou Laiferovou, Oliverom Andrásym, riaditeľom Správy a údržby ciest PSK Marcelom Horváthom Martinom Janoškom – riaditeľom Krajskej organizácie cestovného ruchu a Martinom Kuľandom, stolárom, ktorý skrášľuje Chatu Pieniny.
Pomoc regiónu prisľúbil už spomínaný Marcel Horváth, ktorý ako uviedol, v pláne je rekonštrukcia úsekov ciest Veľký Lipník – Červený Kláštor – Spišská Stará Ves a Horský priechod Magura, pričom ide o takmer 22 kilometrov ciest. Pomoc regiónu potvrdil aj predseda PSK Milan Majerský. PSK požiadal o nenávratný finančný príspevok z programu cezhraničnej spolupráce Slovensko – Poľsko INTERREG na opravu úseku cesty Hniezdne – Kamienka, na vstupe do Pienin. Ďalšou novinkou je investičný zámer v samotnej obci Lesnica, kde ide o rozšírenie cesty vedúcej z výstupišťa pltí smerom do obce, ktorá v súčasnosti nespĺňa parametre cesty III. triedy.
rf
Skanzen Slovenského národného múzea- Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku každoročne začiatkom septembra ožíva podujatím pod názvom Deň ľudových tradícií, ktorý sa koná v rámci Dni európskeho kultúrneho dedičstva na Slovensku Pod týmto názvom sa ukrýva nielen výstava ovocia ,zeleniny, drobnochovateľská a pestovateľská výstava, či ponuka včelích produktov, ale najmä už 24. ročník medzinárodnej súťaže vo varení
pirohov.
Tento 24. ročník sa konal pod záštitou predsedu PSK Milana Majerského, ktorý spolu s primátorkou mesta Marcelou Ivančovou tiež prítomným ponúkli ochutnávku chutných pirohov. V kultúrnom programe vystúpil zaslúžilý umelec Ukrajiny Mykola Harmaš z Poltavy, FS Černobryvec tiež z Ukrajiny a Rusínske holosy. V samotnej súťaži vo varení pirohov súťažilo celkovo 7 družstiev. V tomto roku mali po prvá krát zastúpenie i gorali. Družstvo Goral z Novej Kelče prezentoval Pavol Paluba s manželkou Monikou, ktorí sú majiteľmi penziónu Goral v Novej Kelči a pán Pavol je hrdý goral pochádzajúci z obce Haligovce. Pri varení a príprave pirohov samozrejme aktívne pracovala jeho manželka Monika spolu s pani Monikou Rusinovou, ktorá doplnila celé družstvo goralov. Družstvo Goral ponúklo výborné a chutné pirohy so zemiakovo bryndzovou s kapustovo hríbovo slaninovou plnkou. Chutné pirohy ocenili i členovia poroty. Navyše družstvo goralov získalo na tejto medzinárodnej súťaži cenu za najrýchlejšie uvarené pirohy. Viac ako 180 pirohov uvarili za necelú polhodinu. Blahoželáme!
rf
Szukasz pomysłu na świąteczny prezent dla swoich najbliższych? Podaruj im relaks i wypoczynek w Svidniku na Słowacji! Karta podarunkowa Parku Wodnego Aquaruthenia, to prezent, który na pewno nie zawiedzie. W ofercie mamy 2,3 lub 4 godzinne wejściówki, wejściówki dla par, lub rodziny. Nie zwlekaj i kontaktuj nas – i idealny prezent będzie Twój
