Zaujímavosti

Kde sa vzali mušličky na goralských klobúkoch?

Kde sa vzali mušličky na goralských klobúkoch?

Už zopár rokov ma máta myšlienka, kde sa vzali ulity exotických mäkkýšov na goralských klobúkoch. Ide len o ozdobu alebo majú dokonca nejaký magický význam?

Po neúspešnom pátraní v literatúre som nakoniec napísal jeden zúfalý list do Ústavu etnológie špecialistovi na kroje, ale ten mi odpísal, že ľutuje, ale nikdy sa týmto problémom nezaoberal.

Zostalo teda už len pátranie na internete. Jediné konkrétnejšie informácie som našiel na tejto poľskej stránke.

Dočítal som sa tam, že mušličky sú jednoducho ozdoba, pretože sú belavé a lesklé, preto dobre kontrastujú s čiernym klobúkom. Predtým vraj nosili gorali na klobúku len remienok alebo iné ozdoby (nešpecifikuje sa). Poľskí gorali nazývajú ulity porcelánovcov „kostki“ a vozili si ich z oblasti Jadranského mora. Gorali tu v minulosti predávali plátno na lodné plachty Turkom a dostávali zaň ulity porcelánovcov. Pri kúpe alebo výmene ulitiek platila nepriama úmera – čím boli menšie, tým boli drahšie. Na goralských klobúkoch sa ocitali najmä ulity porcelánocov peňažných (Cypraea moneta), ktoré sa dovážali do mediteránnych krajín z Červeného mora alebo oblasti Indopacifiku (v tom prípade mohlo ísť aj o druhy Cypraea eburnea alebo Cypraea annulus, ktoré sa tiež používali kedysi ako platidlo). Obchodníci s mušličkami ich brúsili na kameňoch tak, aby vyrovnali vypuklú „chrbotvú“ časť ulity a zároveň vytvorili otvory, cez ktoré sa dala prevliecť šnúrka (väčšinou červená vlnená) alebo sa ulitky našívali na čierny alebo červený kožený remienok. Mladí, ešte nescestovaní gorali, používali miesto ulitiek napríklad retiazky. Dnes sa pravé ulity niekedy nahrádzajú nechutnými plastovými replikami, samozrejme na suvenírových klobúkoch je to bežná vec.

zdroj: https://cejka.blog.sme.sk/c/167356/Kde-sa-vzali-muslicky-na-goralskych-klobukoch.html

Posted by in Zaujímavosti
Jesienny Redyk Szczawnica

Jesienny Redyk Szczawnica

10.10.2020 przy słonecznej pogodzie stado liczące około 2000 owiec przeszło ulicami Szczawnicy. Tradycyjnie redyk ruszył spod hal znajdujących się w Malinowie. Spęd owiec zakończył się na Piaskach, gdzie zwierzęta zostały skierowane do koszaru i rozdzielone swoim właścicielom. Cały Redyk poprowadzony został pod czujnym okiem bacy Andrzeja Majerskiego i juhasów.
Jesienny Redyk to powrót zwierząt z hal. Jest to wielkie i niepowtarzalne wydarzenie skierowane, także dla turystów. W kulturze pasterskiej jest to największe święto wsi, podczas, którego bacowie z juhasami przepędzają owce z hal. Na wiosnę, zgodnie z tradycją zwierzęta powrócą na pastwiska. Podczas Jesiennego Redyku w Szczawnicy, można było pokosztować potraw regionalnych Związku Podhalan, oscypków, bundzu oraz barana z rożna po Pienińsku przygotowanego przez rodzinę Bulisiów.
W związku z obowiązującymi obostrzeniami związanymi z COVID-19, na tegorocznym redyku nie odbywały się sceniczne występy zespołów ludowych. Jednakże cały przemarsz poprowadziła kapela Jaworcanie, przygrywając regionalną muzykę.
Organizatorami wydarzenia byli Miasto i Gmina Szczawnica, Miejski Ośrodek Kultury w Szczawnicy, Polski Związek Owczarski. Partnerami wydarzenia zostali: Stowarzyszenie Flisaków Pienińskich na rzece Dunajec, Pieniny SPA Resort, Uzdrowisko Szczawnica. Wydarzenie zostało objęte patronatem medialnym przez Tygodnik Podhalński, Gazetę Krakowską, Radio RDN Nowy Sącz oraz Z doliny Grajcarka.
Źródło:

Miasto Szczawnica
Zdjęcia:

Sebastyon Mężyk
Sylwia Piekarczyk
Karolina Sienkowicz – Czudek
zdroj: https://www.facebook.com/joanna.oleksy.754

 

Posted by in Zaujímavosti
Goralské piesne

Goralské piesne

Goralské piesne vznikali najčastejšie príležitostne, pri tanci, pri práci, či zábave. Tanečník stojaci pred muzikou často „naživo“ tvorí nový text, ktorý si sám práve vymyslel. Je to text jednoduchý, ale plynúci z hĺbky srdca. Tento text prispôsobuje už známej melódii. Tak vzniká celý rad piesní, ktoré majú rôzne slová, ale tú istú melódiu a naopak. Slobodu výberu melódie textu ohraničuje zhodnosť daného typu melódie s daným typom textu, verša. Názvy jednotlivých melódií ako křesany, zbo̲jnícki, poľka, drobna a iné sú prispôsobené špeciálnym figúram tanca. Napr. názov piesní Sabalova vznikol z historickej postavy Jána Krzeptowskiego Sabaly, ktorého najobľúbenejšie melódie si muzikanti odovzdávali z pokolenia na pokolenie „ústnym“ podaním – posluchom muzikantov. Veseľne – svadobné piesne spievali družbovia, ktorí pozývali hostí na hostinu, či hostia, družice a cepjarki na svadbe. Vjyrhove – hôrne získali svoj názov od miesta využitia a spôsobu prevedenia spevu, ktorý bol veľmi voľný, pomalý, ťahavý a silný, „aby ho bolo počuť až do vrchov“.
Charakteristický goralský spev je veľmi ťažko napodobiteľný. Gorali najradšej spievali zborovo, viachlasne. Pieseň začína jeden spevák, ku ktorému sa pridávajú ďalší speváci, v dvoj a trojhlasoch a pieseň sa končí unisonom. Chlapi spievajú vysokým, hrdelným, krikľavým hlasom, často prechádzajúcim do falzetu. Ženy spievajú silovým, z hrudníka vychádzajúcim pjeršovym hlasom, nízkym altom. V miešanom zbore ženy spievajú v takej istej oktáve ako muži. Iná charakteristická vlastnosť je glissando, ktoré vystupuje v strede piesne, alebo na jej konci. Zaujímavé je akcentovanie (kladenie dôrazu) v goralskom speve, hlavne v rytmických piesňach.
Piesne goralov sú krátke, väčšinou len jedna či dve strofy, čo je krátka, prostá, jednoduchá forma, s rýmom a a b b, alebo a b a b, so striedavým, či združeným rýmom. Často však v tej jednej strofe je výpoveď speváka emocionálne silnejšia ako v piesňach, ktoré sú dlhé, potužujúc bezprostrednú expresiu piesne.
Krátke goralské piesne majú svoju formu a obsah, sú plné emócií a temperamentu. Vo veľkej miere sa v piesňach využíva metafora, ktorá je zameraná hlavne na prírodu (hory, lesy, hole, polia, role, sneh, dážď, slnko).
Goralské (suchohorské a hladovské) texty piesní sú často ovplyvnené poľskými goralskými piesňami podhaľanského regiónu. Naopak, v piesňach z Podhaľa sú citeľné niektoré slovenské vplyvy.

Ukážka poľskogoralskej piesne:

Kiebyš se ty béla mojom
kupiel byk ci papucie.
Siedem diablów, osiem diablów
miala byš se obucie.

Tá istá pieseň u goralov na slovenskej strane má nasledovné slová:

Dal jek ši ja krpce usyč
usyľi mi papuče,
ej, sto ďiablo̲v, třisto ďiablo̲v
bylo ze to obuče.

Alebo poľskogoralská verzia piesne:

Siwo mgla, siwo mgla,
niescesno siwo mgla,
co mi do dziewcyny
chodnicki zalegla.

Slovesnkogoralská verzia tej istej piesne:

Pocozeš tu přisla
šiva mgla, šiva mgla.
Tyš mi do vjyrsycka
hodňicek zaľegla.

Hovorí sa, že existujú stovky goralských melódií a tisícky textov. Vysvetlenie tohto javu je jednoduché. V goralských piesňach je možné jednotlivé texty priradiť k viacerým melódiám a naopak.
Väčšina spevákov a tanečníkov má svoju obľúbenú melódiu, ku ktorej priraďuje viacero textov a býva pomerne častým javom, že keď pred muzikantov vystúpil niektorý z tanečníkov, muzikanti už vedia, akú melódiu majú zahrať a všetci okolo vedia, aká pieseň bude nasledovať.
Treba povedať, že v goralských piesňach možno postrehnúť aj vplyv iných slovenských regiónov, dôkazom čoho je napr. pieseň Osemnásť rôčkov dievčina mala. K tejto slovenskej piesni existuje goralská verzia.
Aj goralské piesne je možné podľa ich obsahu klasifikovať do nasledovných skupín:
1. reflexívne
2. spoločenské
3. vojenské
4. zbojnícke
5. pastierske
7. junácke
8. záletné
9. ľúbostné
10. rodinné
11. žartovné …
O zaradení piesne do tej či onej skupiny rozhoduje prevaha obsahovej povahy piesne, jej nálady, či prostredia do ktorého pieseň patrila napr. pastierske piesne o ovciach, lúkach, pri robení syra, oštiepkov, či iných výrobkov).
Najviac charakteristické sú piesne reflexívne. Prevažuje v nich myšlienka, reflexia, úvaha. Majú charakter skôr filozofický a to ich výrazne odlišuje od iných piesní. Tento typ piesní nájdeme aj v iných regiónoch, ale nie sú až tak nabité emóciami človeka pozorujúceho svet a zamýšľajúceho sa nad životom.
Druhá skupina piesní – spoločenských – je oveľa užšia. Patria tu piesne, ktoré sú tiež o živote, ale sa konkrétnejšie dotýkajú spoločenských problémov.
Potom nasledujú piesne vojenské, ktoré hovoria o mnohoročnej, násilnej vojenskej službe a o živote v nej.
Zbojnícke hovoria o remesle zbojníka. Tieto piesne majú tiež aj spoločenský podtón.
Pastierske, hájnicke a zbojnícke piesne sú najpočetnejšou skupinou goralských piesní. Pastierske hovoria o živote pastierov, hájnické o živote hájnikov. Všetky tieto piesne majú spoločné prostredie, ktoré opisujú, a v ktorých sa deje týchto piesní odohrávajú.
Viac intímne sú piesne ľúbostné, rodinné a záletné. Do skupiny rodinných patria aj piesne dievocké, mládenecké a piesne o sirotách. Patria tu však aj svadobné piesne a uspávanky.

zdroj: https://goral.hladovka.net/index.php/rozne/goralske-piesne?fbclid=IwAR2eUKbcs84oq4O3-VarPqVfovh2JIfPcnRLpXmG-RLAi-6sVnLKjCCSbEE
Posted by in Zaujímavosti
Uctili si padlých vojakov a letcov

Uctili si padlých vojakov a letcov

Dňa 14.10.2020 popoludní veľvyslanec Poľskej republiky v Bratislave p. Krzysztof Strzałka, konzul Veľvyslanectva Poľskej republiky v Bratislave p. Stanisław Kargul a riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave p. Jacek Gajewski na Mestskom cintoríne v Prešove položili kvety a uctili si pamiatku poľských letcov z 2. svetovej vojny a padlých vojakov počas 1. svetovej vojny.

zdroj: https://www.facebook.com/616410281710278/posts/4913004342050829/

 

 

Posted by in Zaujímavosti
Zakopané, mesto v Poľsku

Zakopané, mesto v Poľsku

Zakopané (poľ. Zakopane) je okresné mesto v poľskom Malopoľskom vojvodstve. Je strediskom powiatu tatrzańskiego, najväčším mestom v bezprostrednej blízkosti Tatier a centrom cestovného ruchu, zimných športov, ktorému Poliaci hovoria „hlavné zimné mesto Poľska“. Na území, ktorého je administratívnym centrom, sa nachádza veľká časť poľského Tatranského národného parku. Podľa údajov z 31. decembra 2010 žilo v meste 26 737 obyvateľov a bolo druhým, čo do veľkosti, po Novom Targu v Podhalí.

Mesto sa nachádza na úpätí Tatier, v Podtatranskej brázde, ktorej súčasťou je Zakopanská kotlina (Kotlina Zakopiańska). Jeho chotárom preteká niekoľko potokov, ktorých vody tečú do rieky Zakopianka a potom do Bieleho Dunajca. Je najvyššie položeným mestom v Poľsku. Centrálnym bodom mesta je križovatka ulíc Krupówki a Kościuszki.

Mesto pre nevýhodnú geografickú polohu je vystavené nadmerným koncentráciám tuhých častíc v ovzduší, najmä počas vykurovacieho obdobia. Podľa správy Svetovej zdravotníckej organizácie v roku 2016 bolo Zakopané klasifikované ako 45. najviac znečistené mesto v Európskej únii.

Začiatky Zakopaného sú nejasné. Pôvod jeho názvu historici vysvetľujú spojitosťou so slovom „kopane“ (vyklčované miesto v lese, klčovisko). Takéto miesto sa nachádzalo pri ústí Bieleho potoka blízko poľany, ktorú vyklčoval prvý osadník. Traduje sa, že ním bol Gąsienica. Hovorilo sa, že Gąsienica žije na poľane za „Kopanem“. Z tohto spojenia pravdepodobne vzniklo Zakopané.

Prvá zmienka

Ako samostatná osada sa prvý raz spomína v listine, ktorú vystavil kráľ Michał Korybut Wiśniowiecki v roku 1670. V listine sa spomína Štefan V. Bátori, ktorý v roku 1578 postavil osadu pre obyvateľov Zakopanskej kotliny.

18. – 19. storočie

Na začiatku sa Zakopané skladalo z niekoľkých osád. Postupne sa rozširovali v údolí potoka Cicha Woda. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, oviec, roľníctvom, remeslami. V roku 1676 v obci žilo 43 obyvateľov (spoločne s Olczou a Poroninom). Pôvodne osada patrila kráľovi. V roku 1824 bolo Zakopané a časť Tatier predané maďarskej rodine Homolacs. V 18. storočí boli v Kuźniciach postavené železiarne (v 19. storočí boli najväčšou hutníckou továrňou v Haliči). Bol tu drevený kostolík, trhovisko, obchodík a cirkevná škola, ktorú založil Józef Stolarczyk. V roku 1867 bola v Zakopanom zvolená prvá gminná rada (obecná rada). Jej kompetencie neboli na samom začiatku veľké. Starala sa o poriadok, opravu ciest a mostov, vydávala koncesie na služby, vyberala poplatky. V polovici 19. storočia začali do Zakopaného prichádzať prví turisti. Postupne ich počet rástol, a to bola príležitosť na založenie Tatranského spolku (Towarzystwo Tatrzańskie), ktorý chcel podporovať rozvoj turistiky v Karpatoch a predovšetkým v Tatrách. Medzi zakladateľmi bol Tytus Chałubiński, Józef Stolarczyk, Walery Eljasz Radzikowski a ďalší. Spolok vybudoval turistické chodníky, staral sa o ochranu prírody, organizoval sprievodcovské služby, postavil drevenú Tatranskú kúriu a založil Rezbársku školu.

Rozkvet Zakopaného sa začal v polovici 19. storočia, kedy po vybudovaní železnice do Chabowky v roku 1899 navštívilo Zakopané vyše 3000 turistov. Rozširovali sa ubytovacie kapacity. V roku 1889 tu stálo 250 domov, v roku 1902 takmer 600 s 3200 izbami. O rozvoj Zakopaného sa ako prvý pričinil Tytus Chałubiński, lekár, milovník prírody. Bol jedným z prvých priekopníkov klimatickej liečby a propagoval liečebné účinky tatranského podnebia. Veľký význam malo pre Zakopané objavenie horúcich prameňov v Jaszczuróvke. V roku 1885 bolo Zakopané uznané za kúpeľné mesto. Samotné kúpele boli založené v roku 1889.

Náboženský život

Na začiatku malo Zakopané dve farnosti. O vytvorenie samostatnej farnosti sa usiloval Emanuel Homolacs. Jeho úsilie v roku 1845 naplnili Klementyna a Edward Homolacsovci. Do novej farnosti patrilo Zakopané, Olcza a Kościelisko. V roku 1847 postavili prvý drevený kostol. Prvým zakopanským farárom bol Józef Stolarczyk. Podľa sčítania ľudu z roku 1900 v Zakopanom žilo 5768 obyvateľov z toho 5531 (95,9%) katolíkov a 234 (4,1%) židov.

Gróf Zamoyski

O rozvoj Zakopaného sa významnou mierou zaslúžil gróf Wladyslav Zamoyski. Okrem založenia Školy domácich prác žien sa významnou mierou pričinil o založenie Tatranského národného parku, ktorému daroval nielen svoje pozemky, ale aj iné, kúpené prostredníctvom fondu, ktorý založil. Pomohol pri zalesňovaní týchto pozemkov. Spoločne s predstaviteľmi Poľský turisticko-vlastivedný spolok sa podieľal na rozvoji Zakopaného stavbou vodných diel, poštového úradu, škôl, múzeí a ďalších verejných budov. Z jeho iniciatívy v rokoch 1899 – 1901 bola postavená železničná trať Chabówka – Zakopané. V Kuźniciach zamoyského Školu domácich prác žien riadila grófka Zamoyska. Vzdelanie v nej získalo asi 6 tisíc mladých žien. Gróf Zamoyski po získaní majetkov sa dostal do konfliktu s majiteľom susedných tatranských pozemkov kniežaťom Christianom Hohenlohe, ktorého majetky siahali až po Dolinu Rybieho potoka. Tu boli pozemky, ktoré tiež patrili Zamoyskému. Rozhorel sa spor nielen o pozemky, ale aj o hranicu medzi Haličou a Uhorskom. Medzinárodný súd v Grazi v roku 1902 rozhodol v prospech poľskej strany.

Medzivojnové obdobie

Zakopané sa stále viac stávalo vyhľadávaným liečebným, rekreačným, športovým a turistickým strediskom. Boli tu liečebne, penzióny a hotely. Dynamicky sa rozvíjal lyžiarsky šport a horská turistika. V roku 1920 sa v Zakopanom konali Majstrovstvá Poľska v lyžovaní. V roku 1907 bola založená Lyžiarska sekcia poľského Towarzystwa Tatrzańskiego (Zakopanský lyžiarsky oddiel). Najznámejšími pretekármi boli Bronislaw Czech, Helena a Stanislav Marusarzovci, Jan Kula a iní. V doline Jaworzynky postavili v roku 1920 skokanský mostík. V roku 1925 bol dokončený nový skokanský mostík na svahoch Krokwy. V roku 1933 sa Zakopané stalo mestom. V roku 1936 postavili visutú lanovku na Kasprov vrch. V roku 1938 pozemnú lanovku na Gubalówku.

Druhá svetová vojna

Počas druhej svetovej vojny sa Zakopané stalo tranzitným bodom pre utečencov smerujúcich do Maďarska. Niektorí z goralov sa pripojili k pronemeckej organizácii Goralenvolk. V suteréne hotela Palace bolo väzenie Gestapa. Jeho celami prešlo niekoľko tisíc Poliakov. Na cintoríne fašisti popravovali rukojemníkov. Zo Zakopaného fašisti vytvorili špeciálnu zónu, kde sa mali zotavovať a rekreovať nemeckí vojaci a vysokí funkcionári Tretej ríše a ich spojenci. Počas vojny pracovali v Zakopanom a na jeho okolí viaceré odbojové protifašistické skupiny. Súčasťou odporu boli Tatranskí kuriéri – kuriérska služby, ktorých úlohou bolo prenášať hlásenia, inštrukcie, informačné materiály, peniaze a zbrane. Kuriéri pomáhali utečencom pri prechode tatranskými dolinami na Slovensko a ďalej k spojencom.

Povojnové obdobie

Mesto bolo oslobodené, keď ho 29. januára 1945 opustili nemecké vojská. V ten večer prišiel do mesta z Kościeliskej doliny ruský partizánsky oddiel Potemkin. Správy mesta sa ujali robotnícke ľavicové strany a najmä Poľská robotnícka strana. Komunisti prevzali moc a na čelo samosprávy postavili Bronislawa Kuleszu. Mesto riadili nasledujúcich 45 rokov. Po vojne, v dôsledku nových politicko-spoločenských pomerov, sa začal nový rozvoj mesta. Pribudli obyvatelia, začali sa stavať nové objekty potrebné pre život obyvateľov. V roku 1949 bol vytvorený Fond rekreácie pracujúcich. V roku 1955 vznikol Tatranský národný park. Turistickému ruchu začali slúžiť nové hotely a chaty. Počet základných škôl sa rozšíril na deväť, pribudli nové stredné školy. Mesto sa stalo organizátorom mnohých kultúrnych podujatí, medzi inými Festivalu Folkloru Ziem Górskich (Folklórny festival horských krajín). Veľkou udalosťou bola štvordňová návšteva pápeža Jána Pavla II., ktorý tu pobudol v dňoch 4. – 7. júna 1997.

zdroj: https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Zakopan%C3%A9?fbclid=IwAR1Qc8ZCG11CZ6C6XsmnXs0bm0XWszzxbK0oPJ6DO2T4AvWdoXf1050KQq8

Posted by in Zaujímavosti
Rok 2020 jest Rokiem dra Tytusa Chałubińskiego

Rok 2020 jest Rokiem dra Tytusa Chałubińskiego

Rok 2020 jest Rokiem dra Tytusa Chałubińskiego, patrona Muzeum Tatrzańskiego.
Nie tylko my o tym pamiętamy, oto prace uczniów: Zespołu Społecznych Szkół Ogólnokształcących STO w Zakopanem.
Jak widać dzieci bezbłędnie potrafią wykonać portret Tytusa Chałubińskiego
Nie mogliśmy się oprzeć by ich nie pokazać 🙂
A według Was który najlepszy? 🙂
Prace zostały wykonane w ramach konkursu #szkolapamieta
zdroj: https://www.facebook.com/286859006899/posts/10158515156651900/
Posted by in Zaujímavosti
IMB: Goralská menšina má byť uznaná

IMB: Goralská menšina má byť uznaná

Uznanie Goralov ako národnostnej menšiny na Slovensku. Kodifikácia goralčiny. Financovanie goralskej kultúry. Atlas goralských komunít. Aktivisti z goralskej menšiny si sformulovali svoje požiadavky, ktoré podložili analýzou situácie tejto skupiny na Slovensku. Sčítanie obyvateľov v roku 2021 chcú využiť na to, aby poukázali na potreby Goralov na Slovensku. Správa o tejto téme bola vytvorená v dielni Inštitútu Mateja Bela.

Na Slovensku žije podľa odhadov niekoľko desať tisíc ľudí, ktorí majú goralské korene. Existuje 60 takých obcí, kde sa využívajú goralské nárečia. Táto skupina má svoju tradičnú, pestrú ľudovú kultúru, ktorá je propagovaná kapelami a súbormi naprieč celým Slovenskom.

Napriek tomu, Gorali na Slovensku nie sú v súčasnosti uznaní ako národnostná menšina. Spôsobuje to problémy pri zachovaní a rozvoja identity tejto skupiny obyvateľstva.

„Narodil som sa v obci Kolačkov, kde sme od môjho detstva používali miestne goralské nárečia. Pre mňa je prirodzené, že máme našu vlastnú kultúru, ktorú by sme chceli rozvíjať. Bohužiaľ, to, že Gorali na Slovensku nie sú uznaní ako menšina, znamená, že máme obmedzené možnosti čo sa týka využívania nášho jazyka v úradnom styku, alebo pri financovaní kultúry. Preto sme sa rozhodli toto zmeniť, a žiadať oficiálne uznanie našej menšiny,“ povedal Pavol Zamiška, starosta obce Kolačkov.

„Máme vlastný jazyk, vlastné tradície, kultúru. Naši folkloristi rozvíjajú a udržiavajú našu tradíciu, chceme zrekonštruovať aj starý goralský domček. Chceme si zachovať zvyky našich predkov, a učiť naše deti o nich tiež. Žiaľ, Gorali dostávajú menší priestor, než by si zaslúžili. Napriek tomu nedopustíme, aby zanikla naša goralská kultúra,” vysvetlil Jozef Bravis, predseda Združenia Goralov Slovenska.

V nasledujúcich týždňoch sa budú konať regionálne stretnutia v regiónoch obývaných goralskou menšinou, kde sa sformujú rámce kampane k sčítaniu v roku 2021, a kde sa hore uvedené témy spracujú do Memoranda Goralov na Slovensku.

zdroj: https://imb-bmi.org/2020/09/29/imb-goralska-mensina-ma-byt-uznana/?fbclid=IwAR1xjEAhWzy9Qs-L9bC7W-Gq8lu_wyIbGuP8sucGAKr5_uKx47Rg_ssAWRI

Posted by in Zaujímavosti
Belianské Tatry – Štyri ročné obdobia

Belianské Tatry – Štyri ročné obdobia

Kniha s fotografiami Jozefa Pitoňáka, ktoré Vás svojou krásou ohromia. Doplnené veršami rodáčky zo Ždiaru Ivety Mandžárovej

Nenechajte si ujsť prechádzky, ale  aj náročné túry po Belianskych Tatrách, ktoré sú šperkom tatranského horstva  na Slovensko – poľskom pohraničí v blízkosti Spišskej Magury.

Sprevádzať vás bude Jozef Pitoňák –  fotograf, Goral, rodák spod Tatier, ktorý vám ukáže najkrajšie a jedinečné  miesta tohto horstva. Prostredníctvom jeho fotografií sa ocitnete v lone krásnej prírody.

Emotívne tóny veršov Ivety Mandžárovej, rodáčky zo Ždiaru, herečky, vydavateľky a poetky, umocnia váš vizuálny zážitok.

Lásku k rodnému kraju a Belianskym Tatrám vložili  autori do exkluzívnej publikácie BELIANSKE TATRY štyri ročné obdobia, ktorá vyšla v slovensko – anglickej a slovensko ruskej mutácii.

Krásna pozvánka na návštevu tohto kraja.

Kúpou každej fotografie a knihy podporíte obnovu náučných chodníkov v Belianskych Tatrách.

zdroj: https://www.knihabeliansketatry.sk/?fbclid=IwAR2PMW93Z4LnRqbaxo5K4BqoTtffTLzXCmQ4s-WVbnsC7eXAQs6SQU7D0xc

Posted by in Zaujímavosti
Piękno wymalowane na szkle

Piękno wymalowane na szkle

Wszechstronnie uzdolniona Artystka – haftuje, maluje na szkle, przez 20 lat należała do zespołu Bartusia Obrochty – Maria Gąsienica-Gładczan.
Od ponad 40 lat zajmuje się malarstwem na szkle.
Jej twórczość wyróżnia się niepowtarzalnym doborem kolorów, dzięki mieszaniu barw, które na szkle układają się w piękny obraz.
Ma wypracowany własny styl – łączy tradycję góralską z nowoczesnym wzornictwem.
Najczęstsze motywy prac Pani Marii to Matka Boska, anioły oraz górale.
Jako młoda dziewczyna zainteresowała się grafiką z kartek pocztowych, które inspirowały Ją do tworzenia własnych wzorów.
Skąd u Marii zainteresowanie twórczością i sztuką?
Obydwie Babcie oraz Tata szyli na maszynie. Maria swoją pierwszą katankę uszyła w wieku 14 lat.
Haftowanie również odegrało dużą rolę w Jej artystycznym życiu.
Aktualnie haftuje tylko dla Rodziny, ale przed laty tworzyła ubrania góralskie dla wielu mieszkańców Podhala. W swoim krawieckim dorobku ma bardzo ważne dla Niej stroje – ubrania ślubne dla Córki i Synowych.
W 2018 roku odbyła się wystawa prac Pani Marii Gąsienicy-Gładczan – „Malowane na szkle i nie tylko”.
Wydarzenie wyjątkowe i wzruszające – zebrano prace z okresu 45 lat twórczości Artystki. Wystawa była podsumowaniem wieloletniej pracy twórczej Pani Marii, ale nie zakończeniem – wręcz przeciwnie, dodała skrzydeł Artystce, która nadal maluje przepiękne obrazy.
Na przełomie sierpnia i września tego roku w Czerwonym Dworze w Zakopanem można było podziwiać wystawę „Wtopieni w krajobraz. Zakopiańscy twórcy ludowi”, gdzie jedną z zaproszonych do projektu twórczyń była Maria Gąsienica-Gładczan.
Wystawa zachwycająca, a prace Pani Marii lśniły jak diamenty – obrazy malowane na szkle oraz stroje.
Obrazy Pani Marii były również prezentowane na wystawie „Madonny Podhalańskie“ (Czerwony Dwór, Zakopane).
Prace Artystki znajdują się w wielu zbiorach w kraju oraz zagranicą.
Co jest najbliższe sercu Pani Marii?
Malowanie, haftowanie, taniec czy śpiew? Wszystko!
O wszystkim pięknie opowiada i wszystko kocha i kochała robić.
Miłość do sztuki i twórczości ludowej, jako młoda dziewczyna, przejęła od najbliższych. Teraz to Pani Maria przekazuje ją ukochanym osobom – wnuczka Tosia pod okiem Babci tworzy swoje pierwsze obrazy malowane na szkle.
Spotkałyśmy się we wrześniu tego roku u Pani Marii w domu. Pięknym, góralskim, rodzinnym.
Spędziłam wspaniały czas ze wspaniałą Kobietą Artystką.
A z Zakopanego wyjechałam z cudownym Aniołem…
Pani Mario, dziękuję za spotkanie oraz za rozmowę, która była dla mnie wyjątkową podróżą przez lata Pani twórczości.
Jestem bardzo szczęśliwa, że mogłam Panią poznać ❤️
Zapraszam Was serdecznie na oficjalny profil Pani Marii Gąsienicy-Gładczan, gdzie jak w galerii sztuki lub w muzeum możecie podziwiać prawdziwą twórczość ludową

Maria Gąsienica-Gładczan twórca ludowy

zdroj: https://www.facebook.com/PortretKobietyKlaudiaTworek/

 

Posted by in Zaujímavosti
Národný sviatok nezávislosti

Národný sviatok nezávislosti

Pred 102 rokmi – 11. novembra 1918 – Poľsko opätovne získalo nezávislosť.

V tento deň prevzal Józef Piłsudski, ktorý bol prepustený z magdeburskej pevnosti, z rúk Regentskej rady vojenskú moc a po troch dňoch civilnú moc, aby napokon ako „Hlavný veliteľ Poľskej armády […] upovedomil bojujúce a neutrálne národy“ o návrate „Poľskej obrodenej a nezávislej republiky“ na mapu sveta. Po 123 rokoch sa Poľsko stalo suverénnym štátom a opäť získalo subjektivitu na medzinárodnej scéne.

Päť pokolení bojovalo v povstaniach, udržiavalo ducha poľskosti, vzpieralo sa germanizácii a rusifikácii, aby sa Poliaci napokon v novembri 1918 mohli tešiť zo slobody. Józef Piłsudski, Roman Dmowski, Ignacy Jan Paderewski, gen. Józef Haller, Ignacy Daszyński, Wincenty Witos a Wojciech Korfanty – to sú štátnici, ktorí boli otcami nezávislého Poľska. A síce pochádzali z rôznych politických kruhov, no ich spoločným cieľom v roku 1918 bolo znovuvybudovať vlastný štát Poliakov.

Atmosféru tejto výnimočnej chvíle opísal vtedajší premiér Jędrzej Moraczewski týmito slovami: „Ani sa nedá vyjadriť to nadšenie, ten ošiaľ radosti, aký v tejto chvíli zasiahlo poľské obyvateľstvo. Po 120 rokoch padli kordóny. Sloboda! Nezávislosť! Zjednotenie! Vlastný štát! Navždy! Chaos? To nič. Bude dobre. […] Kto tieto krátke dni nezažil, kto v tomto čase neskákal od radosti spolu s celým národom, ten vo svojom živote už nezakúsi najvyššiu radosť.“

Spomienka na historický deň spred 102 rokov, keď Poľsko znovu získalo nezávislosť a slobodu, ostáva dodnes pre nás zdrojom inšpirácie ako konať v prospech dobra našej vlasti – Poľska.

Posted by in Zaujímavosti