Zaujímavosti

Na slovíčko s Michalom Bekešom

Na slovíčko s Michalom Bekešom

Goralský expres, najrýchlejší a najúspešnejší slovenský rýchlostný lyžiar, rodák zo Ždiaru, hrdý goral. To všetko je piaty najrýchlejší lyžiar na svete, 30 ročný Michal Bekeš, ktorý Slovensko reprezentuje v upravenej kombinéze s goralským motívom. Pre našu webovú stránku gorali.info nám Michal prezradil mnohé zaujímavosti nielen z oblasti lyžovania, ale nazreli sme trochu i do jeho súkromia.

Michal, ako si sa dostal k lyžovaniu? „Detstvo som prežil na Slovensku v podtatranskej dedinke Ždiar. Zimné športy mi učarovali už ako dieťaťu, čo ma viedlo najprv k bežeckému lyžovaniu, potom aj k ostatným disciplínam. Začal som štartovať v slalome a obrovskom slalome na lokálnych pretekoch, ale aj na Slovenskom pohári a pretekoch FIS. Ako 18 – ročný som založil lyžiarsku školu SpeedSki School a o rok neskôr som sa na 3 roky stal zakladateľom a trénerom lyžiarskeho klubu v Ždiari, kde som sa venoval 25 mladým lyžiarom. . Od detstva som sa venoval obráku aj slalomu, hoci ma to nikdy nechytilo za srdce v pravom slova zmysle. Zároveň som však vyhľadával všetky preteky v okolí, vtedy ich nebolo až tak veľa. Objavil som Red Bull Homerun, ktorý sa v roku 2009 konal v Poľsku na Kasprowom Wierchu, bol to extrémny 7-kilometrový zjazd. Cítil som, že toto je ono, tá rýchlosť a adrenalín. Tieto preteky ma utvrdili v tom, že by som sa chcel venovať skôr rýchlostným disciplínam.“- priblížil v úvode Michal

Medzi Michalove najväčšie úspechy patrí 6. miesto vo FIS Svetovom pohári Speedski vo francúzskom Vars. Celosvetovo sa mu v pretekoch, v ktorých ide o prekonávanie svetových rýchlostných rekordov, podarilo s rýchlosťou 223,464 km/h skončiť ako piaty najrýchlejší muž sveta. Rovnako sa teší aj zo slovenského národného rekordu, ktorý vytvoril v roku 2016 v Lomnickom Sedle.

Čomu vďačíš za úspechy, za to, kde si? „Najmä vlastnej vytrvalosti a odhodlanosti, pretože začiatky boli veľmi, veľmi ťažké, nielen čo sa týka vybavovania potrebných papierovačiek, ale aj prípravy a nedostupnosti výstroje a materiálov, ktoré bolo veľmi ťažké zohnať, keďže predo mnou o tomto športe Slovensko ešte neslýchalo. Na prvých pretekoch sme sa už zoznámili s pretekármi a zrazu bolo všetko jednoduchšie a jasnejšie. Nešlo by to však bez sústavnej konštantnej podpory mojej manželky, ktorá je mojou trénerkou a najväčšou fanúšičkou, je so mnou na každom svahu, robí mi sherpu a verí v môj talent. Taktiež som veľmi vďačný za podporu všetkým fanúšikom a mojim sponzorom, veľmi si každého z nich vážim, pretože bez nich by to nešlo!“- uviedol Michal Bekeš.

Okrem toho, že je Michal veľmi úspešný rýchlostný lyžiar, je i hrdým goralom. „To, že som goral, mám nielen v krvnom obehu, ale aj v srdci J  Preto som sa bez váhania rozhodol reprezentovať tento kút Slovenska na každých pretekoch, na ktorých sa ocitnem, v mojej pretekárskej goralskej kombinéze, ktorú sme s manželkou spolu navrhli a namaľovali. Je to akože goralský kroj od hora až dole, potlačený na zjazdárskom overale. Dokonca už len ten vzor je taký krásny, že sa ľudia zaujímajú a pýtajú. A ja som rád, že mám kus domoviny pri pretekoch stále na sebe“- uviedol Michal Bekeš.

A keďže sme náš rozhovor pripravovali pre najkrajšími sviatkami roka, pred Vianocami, zaujímalo nás, ako ich trávi. „Vianoce sú u nás tradičné, pokoj, pôst, svätá omša, spoločná príprava jedla, štedrá večera s manželkou a večer v kruhu rodiny. Spomedzi zvykov zachovávame napr. tradičné vianočné jedlá, avšak tento rok po vážnych zdravotných problémoch sme prešli na zdravšiu prílohu k rybe 😊, krájame jabĺčko, lámeme oblátky, natierame si med na čelá a jeme cesnak.“- uzavrel Michal Bekeš, piaty najrýchlejší lyžiar na svete a goral srdcom i dušou.

rf

Posted by in Zaujímavosti
Najväčší snežný labyrint láka návštevníkov i počas tohtoročnej sezóny

Najväčší snežný labyrint láka návštevníkov i počas tohtoročnej sezóny

Tento sa nachádza v dobre známom poľskom meste Zakopané. Po prvý krát bol otvorený v sezóne 2015/2016. Nachádza sa neďaleko skokanského mosta, ktorý je známy ako ,,Wielka Krokiew” v bezprostrednej blízkosti Tatranského národného parku. Podľa dostupných informácii ide o najväčší snežný labyrint na svete.

Počas sezóny 2017/2018 mal labyrint okolo 3000 m2.  

Snežným labyrintom to však rozhodne nekončí. Okrem neho je pripravená i snežná pyramída, ktorej spustenie je naplánované na 26.2.2020.  Tú vybudovali gorali zo Zakopaného v priebehu 30 dní na prelome rokov 2019 a 2020.

Okrem toho sú tu dva nádherné snežné zámky, zjazdovky pre lyžiarov i sánkarov alebo mini ZOO. Atrakcie je možné platiť iba v hotovosti poľskými zloty.

rf

Posted by in Zaujímavosti
Pred 65 rokmi vznikol Folklórny súbor Magura

Pred 65 rokmi vznikol Folklórny súbor Magura

Nadšenci založili v Kežmarku 21. mája 1954  tanečno-spevácky súbor. Pomenovanie dostal po pohorí Magura, ktoré sa ospevuje v goralských piesňach.

Podľa historičky Nory Baráthovej navštívila v apríli 1954 skupinka nadšencov z kežmarského Tatraľanu Ždiar. S pomocou známeho ždiarskeho ľudového umelca Maťka Pitoňáka chcela získať folklórny materiál k nacvičovanej divadelnej hre z ľudového prostredia. Jedinečné spevy, tance aj kroje prekvapili Pavla Bačiaka, Ľudovíta Bartoša, Boženu Jackovú, Miladu Borovičkovú a Ladislava Kudzbela. Folklórne bohatstvo chceli ukázať verejnosti a zachovať pre nasledujúce generácie, a tak vznikla myšlienka založiť tanečno-spevácky súbor. Zakladajúca schôdza súboru sa datuje na 21. máj 1954 za prítomnosti 27 členov.

Prvým poradcom súboru bol Ždiaran Maťko Pitoňák a svoje premiérové vystúpenie Magura odtancovala 7. augusta 1954 pred pracujúcimi podniku Tatraľan.

Súbor zbieral úspechy

Prvý veľký úspech Magury bola „Ždiarska svadba“, ktorej choreografiu pripravila Alica Ballová s pomocou Maťka Pitoňáka. Choreografmi boli v počiatočných rokoch František Horváth a Vincent Gogoľa. Prelom nastal v roku 1964, keď do Magury prišiel bývalý člen vysokoškolského súboru Technik Karol Purtz. Hoci bol vyštudovaný „stavbár“ v odbore pozemné stavby, popri technickom zamestnaní sa vypracoval na špičkového choreografa a umeleckého vedúceho Magury. Do súboru prišiel po desiatom výročí, keď väčšina starších tanečníkov a vedenia odišla a repertoár bol v tom čase dosť úzky. Rodák z Červenej Skaly – miestnej časti Šumiaca – sa do Kežmarku dostal na umiestnenku.

„Nastúpil som do OSP (Okresný stavebný podnik) a hneď som sa pýtal na Maguru. Keď som prišiel na prvý nácvik, povedali mi – ukáž, čo vieš, cvič,“ spomína si na začiatky v súbore Karol Purtz. „Goralčinu“ sa rýchlo doučil, základy tanca spod Tatier získal ešte v Techniku. Necítil sa ako choreograf, pretože v tejto oblasti nemal vzdelanie. V počiatkoch mu pomohol priateľ z Techniku a známy slovenský etnograf a choreograf Cyril Zálešák. „Keď som išiel do Kežmarku, tak mi vravel – mám výskum o Ždiari, urobíme niečo? On nám postavil Goralskú lásku, doteraz sa tancuje. Potom ešte urobil Pastierske hry,“ hovorí Karol Purtz.

Potom začal skúšať choreografiu „Kresaný“, ten je základným kameňom goralského tanca. Bola to prvá choreografia Karola Purtza v Magure, dokončenie mu trvalo takmer dva roky. S „Kresaným“ vyhrala Magura súťaž malých tanečných foriem vo Východnej v roku 1968. O prvé miesto sa delila s Rozsutcom, ktorý predviedol terchovské tance. Kresaný je najúspešnejšia choreografia Karola Purtza, najradšej má však „Orlí“. „Námet som dostal od Jožka Olekšáka. Ten spomínal, že gorali mali niekedy obradný tanec o orloch, ale nevedel mi bližšie nič povedať.Vymyslel som to v podstate všetko sám ako pohanský obrad boja zla proti dobru,“ dopĺňa Karol Purtz.

K jeho obľúbeným patrí aj spišsko-šarišský tanec „Do šaflíka“, veľký úspech mali i „Tance z Bukoviny“ a najmä goralská svadba pod názvom „Keď ťa budú čepčiť“. Náročná práca priviedla Maguru medzi najlepšie folklórne kolektívy.

 

Vedomosti odovzdávali ďalej

Z vojenčiny sa v roku 1989 vrátil a post umeleckého vedúceho prebral František Gallik. Postavil napríklad sólový tanec „Natura“, s ktorým Magura vyhrala aj 1. miesto v Strážnici. Obdobie po revolúcii bolo pre súbor náročné. „Keď sa Tatraľan likvidoval, všetko išlo dole vodou. Na nácvik sa využívali kasárne, potom priestory v mestskom kultúrnom stredisku, priestory na Baštovej ulici. Zastabilizovalo sa to, keď sme dostali možnosť presťahovať celú činnosť Magury do priestorov bývalých kasární, teraz Mestskej športovej haly Vlada Jančeka,“ hovorí dlhoročný organizačný vedúci súboru Juraj Švedlár.

Podľa neho má Magura to šťastie, že mala stálych umeleckých vedúcich, ktorí postupne odovzdávali svoje vedomosti ďalej. „Ferko Gallik si postupne vychovával Daniela a Moniku Svocákovcov, ktorí robili určité obdobie a oni si vychovali ďalších – Sylviu a Jara Pavligovcov, tí vedú súbor v súčasnosti,“ vysvetľuje Juraj Švedlár.

Oslavy plánujú na december

Ako každé okrúhle výročie, aj tentoraz „maguráci“ pripravujú premiérový program, môžete sa naňho tešiť 5. a 6. decembra.

Divákov prenesie do druhej polovice 20. storočia a predstaví prvky tradičnej ľudovej kultúry z dvoch obcí horného Spiša, do ktorých chodia členovia súboru čerpať námety od pamätníkov. „Nebudeme ale zobrazovať ich tradície len prostredníctvom tanca, lebo to potom vyzerá, akoby ľudia pred 70 rokmi nerobili nič iné, len tancovali,“ hovorí súčasný organizačný vedúci Marek Reznický. Choreografiu pripravujú umeleckí vedúci Jaroslav a Sylvia Pavligovci, scenár primáška ĽH Magura a študentka etnológie Alexandra Bachledová. K výročiu plánujú aj výstavu v sieni Barónka a niektoré nahrávky, ktoré pripravujú na výročie, si budete môcť vypočuť aj na plánovanom novom CD.

V roku 1975 vznikol Detský folklórny súbor Maguráčik. Pri jeho zrode stála Terézia Klempárová, neskôr prevzal jeho vedenie Juraj Švedlár. Popri Magure a Maguráčiku pracuje aj súbor Magurák, ktorý združuje bývalých členov súboru Magura. V Kežmarku funguje aj Detský folklórny súbor Goralik, pri zrode ktorého stála roku 1991 tiež Terézia Klempárová.

Jana TOMALOVÁ

Zdroj: http://www.podtatranske-noviny.sk/2019/05/pred-65-rokmi-vznikol-folklorny-subor-magura/

Posted by in Gorali, Zaujímavosti

Goralské piesne zneli vo Svidníku už po tretí krát

V nedeľu 17.11.2019 patril Dom kultúry vo Svidníku všetkým Goralom, ale nielen im, ale tiež všetkým, ktorí majú radi goralskú hudbu, spev a tanec. Prehliadka goralského folklóru sa vo Svidníku konala už po tretí krát a podľa prítomných návštevníkov, ktorí zaplnili tunajší kultúrny dom bolo zrejmé, že tento typ hudby je im blízky.

„Nazrime na chvíľku do histórie. Píše sa rok 1900 a z poľského mesta Zakopané, ktoré je akýmsi nepísaným sídlom goralov prichádza do obce Duplín okolo 20 goralských rodín. Áno, už takmer 120 rokov sú v tomto regióne gorali, ktorí sem prišli za lepším a ľahším životom. Bola to rodina Gonšenicová, Stašeľová, Pabinová, Jendroľová, Buzeková, Garaľovská a ďalšie. Spomínaný rod Gonšenicov je najstarším goralským rodom v Zakopanom a ich rod siaha až do roku 1530.“- týmito slovami otvorila podujatie jedna z organizátoriek podujatia Mgr. Rozália Fuzériová

Ako následne uviedla, Gorali žijú nielen vo svidníckom, ale i stropkovskom, bardejovskom i vranovskom okrese, napríklad rodina Palubová, Džurmanová, Lizáková, či Kačmarčíková.

Ešte predtým, ako predala slovo moderátorke podujatia Katke Strojnej, ktorá je známa moderovaním známej folklórnej relácie Kapura, pridala citát Jozefa Pitoňáka, gorala zo Ždiaru, ktorý vraví, že goraľom nie je ten, kto nosí goralský klobúk, ale ten, kto má goralstvo vo svojom srdci a svojej duši. A zároveň zaželala každému, kto nosí klobúk s mušľami, aby takým goralom naozaj bol.

Prítomným sa prihovoril poslanec NR SR Mikuláš Krajkovič,  primátorka mesta Marcela Ivančová a tiež členky výboru Zwiazku Podhalan- oddzial Zakopane, teda najstaršieho goralského spolku v Poľsku. Tie poďakovali Martinovi Gonšenicovi, ktorý je rovnako organizátorom podujatia a členom o.z. JAMARO za to, že sa snaží i takýmto podujatím o to, aby gorali, ktorí kedysi prišli do tohto regiónu nezabudli na svoje zvyky, na svoje tradície, jazyk, tance, či spev, na to, čo sem priniesli ich starí rodičia.

Potom už patrilo pódium folklórnej skupine Zespól Klimka Bachledy z poľského Zakopaného. Mladí tanečníci a speváci zaspievali a zahrali viaceré typické goralské piesne a tance a nechýbal ani „zbojnícky tanec s valaškami“, ktorý prítomní odmenili veľkým potleskom.

Predstavil sa i tzv. „Goralský expres“, najrýchlejší a najúspešnejší slovenský rýchlostný lyžiar, rodák zo Ždiaru, hrdý goral, piaty najrýchlejší lyžiar na svete s rýchlosťou 223,4 km/h, 30 ročný Michal Bekeš, ktorý Slovensko reprezentuje v upravenej kombinéze s goralským motívom.

Pavol Džurman, rodák z Mníška nad Popradom zas predviedol plieskanie bičom, ktoré je, ako sme sa dozvedeli hudobným nástrojom.

Na pódiu nechýbal ani rodák z Lendaku, ktorý už viac ako 20 rokov žije v obci Bokša neďaleko Stropkova František Lizák. Predstavil sa spolu so svojou rodinou, s ktorou zahrali a zaspievali známe i menej známe goralské piesne. Príjemným osviežením a poukázaním na to, ako sa tradície predávajú ďalším pokoleniam bolo práve vystúpenie Františka Lizáka spolu so svojim zaťom, dcérou, synmi, ale i vnukmi.

Tak, ako tomu bolo i po minulé roky, ani v tomto roku nechýbalo pasovanie za gorala, ktoré bolo v réžii Jozefa Pitoňáka zo Ždiaru. V tomto roku sa tejto pocty dostalo moderátorke podujatia a folkloristke srdcom i dušou Katke Strojnej. Ako sa neskôr vyjadrila, nevedela o tom a veľmi si titul pasovanej goralky váži.

Goralské piesne následne vystriedala iná, ale rovnako krásna terchovská muzika v podaní Martina Repáňa známeho ako víťaza speváckej súťaž Zem spieva spolu s Repáňovskou muzikou. Rezké terchovské piesne roztlieskali pódium ,ktoré si známe piesne zaspievalo spolu s nimi. S kamarátkou a speváčkou Laurou Fuzériovou ktorú si k sebe pozval na pódium si zaspievali goralskú pieseň a spolu s publikom i známu pieseň „Tota Heľpa“.

Vo výbornej atmosfére a dobrej nálade bolo podujatie zakončené ako inak, ako goralskou hymnou „Góralu czy ci nie zal“ v podaní všetkých účinkujúcich, hostí ale i všetkých , ktorí na podujatie prišli. Sprievodným podujatím bola i výstava obrazov maľovaných na sklo autorky Maria Gąsienica-Gładczan, goralských spiniek z dielne Michala Sieczku, ale i valašiek, ktoré sa po goralsky nazývaju „čupagy“ autora Jozefa Pitoňáka zo Ždiaru.
Pre všetkých bola pripravená ochutnávka destilátov a tiež „moskoľov“, ktoré pripravili šikovné žienky zo Ždiaru.

Organizátormi podujatia bolo o.z. JAMARO v zložení Mgr. Jaroslav Krajkovič, Mgr. Martin Gonšenica a Mgr. Rozália Fuzériová, spoluorganizátorom mesto Svidník.

Toto podujatie bolo realizované s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky z programu Kultúra národnostných menšín 2019.

Partnermi podujatia bol Zwiazek Podhalan, odzial Zakopané, Gas Familia Stará Ľubovňa, Aquaruthenia Svidník, reštaurácia Jasmin- Dušan Gľuz, pekáreň Šandal, Agroekofarma dr. Jozefa Žáka, Tlačiareň svidnícka, Labun centrum, Bąkowo Zohylina- Zakopané, reštaurácia Delta, penzión Goral Nová Kelča.

Mediálnymi partnermi RTVS- národnostné vysielanie, Televízia Senior, Folklorista.sk, Gorali.info, Podduklianske novinky, noviny Dukla, Stropkovské Zvesti, Dukla Destination, Službyt s.r.o.
ĎAKUJEME VŠETKÝM Z CELÉHO SRDCA

Posted by in Zaujímavosti
MODLENIE V ŽDIARI V DOME NEBOHEJ (NEBOHÉHO)

MODLENIE V ŽDIARI V DOME NEBOHEJ (NEBOHÉHO)

Plickovci Ždiar / Jozef Bachleda, Miroslav Vavák a Peter Michalák (†)/ vznikli ako trojica nadšencov pre Ždiarsky folklór, jeho zaznamenávanie a vracanie do pôvodnej podoby z medzivojnového obdobia (kedy bol na vrchole). Ich aktivita sa začala spoločne ešte so zomrelým Petrom Michalákom. Teraz fungujú v dvojici, ale všetky aktivity, ktoré začali aj s Petrom uvádzajú so všetkými tromi menami.

A práve PLICKOVCI ŽDIAR len nedávno vydali malú knižočku, ktorou sa snažia uchovať v pôvodnej forme jednu časť zo starých zvykov v Ždiari. V tejto brožúrke (34 strán, formát B6) je presne popísané modlenie v dome zomrelého tak, ako sa dodnes realizuje v Ždiari. Tento zápis urobil Jozef Bachleda podľa aktuálnej audio nahrávky v Bachledovej doline. Nachádzajú sa tu aj tri piesne s ich notovým zápisom. Pomedzi zápis je vložených pár starších aj novších tematických fotografií.


V mnohých dedinách na Slovensku bola v minulosti zaužívaná tradícia uchovávania tela zomrelého člena rodiny doma. Keďže v minulosti neexistovali žiadne Domy smútku, či klasické márnice, vychádzalo to priamo z nutnosti, kde uchovať telo zomrelého do poslednej rozlúčky a pohrebu. Súčasťou obradov, ktorými odprevádzali členovia rodiny, známi a susedia svojich blízkych bolo aj modlenie v dome zomrelého, ktoré sa v niektorých obciach – ale už iba sporadicky – uskutočňuje až dodnes.

„V obci Ždiar sa tieto tradície udržujú v mnohých rodinách aj dnes. A to dokonca nie iba za ľudí, ktorí priamo teraz žili v Ždiari, ale často sa modlia príbuzní aj za takého zomrelého, ktorý zomrel ďaleko od Ždiaru. Potom neskôr sa modlia aj v kostole, kde sú tieto modlitby trošku iné. Vkladá sa tam ešte stať o svätom Otcovi. Inak je základ rovnaký“- priblížil Miroslav Vavák, člen skupiny
Plickovci Ždiar.

Ako ďalej uviedol, v Bachledovej doline, donedávna dosť uzavretej komunite, sa tieto tradície zachovali v archaickej, tradičnej podobe. Jozef Bachleda v lete nahral tieto modlitby na audio záznam, keď zomrela jedna suseda.

„Urobili sme prepis nahrávky zo Ždiaru z Bachledovej doliny a overili sme ešte zápis u rodiny Petra Michaláka priamo v centrálnej časti Ždiaru, aby to naozaj bolo autentické. Súčasťou modlenia sú aj
piesne, z ktorých sa niektoré spievajú iba tu v Ždiari. Preto aj zápis piesne je v knižočke v originálnej Ždiarskej goralštine. Tieto piesne sú zapísané aj do notovej osnovy v tónine, a akej sa majú spievať“- uzavrel Miroslav Vavák, člen skupiny Plickovci Ždiar.

Pomedzi text modlenia sú uvedené staré aj novšie fotografie, ktoré tematicky súvisia s témou modlenia, pohrebu a kostola s cintorínom. Knižku je možné si zakúpiť od 9.12.2019 v Múzeu Ždiarsky Dom v Ždiari.

rf

dav_vivi

Posted by in Zaujímavosti
Víťaz súťaže Zem spieva 2018 Martin Repáň zavíta na Prehliadku goralského folklóru do Svidníka

Víťaz súťaže Zem spieva 2018 Martin Repáň zavíta na Prehliadku goralského folklóru do Svidníka

Na 3. ročníku Prehliadky goralského folklóru vo Svidníku sa predstaví i Martin Repáň, ktorý je víťazom známej súťaže Zem spieva 2018. V súvislosti s tým sme mu položili zopár otázok.

Martin, ako si sa dostal k spevu a hraniu na heligónke? „ K spevu a hre na harmonike mám blízky vzťah už od útleho veku, odkedy som začal vnímať okolie, lebo moja rodina je veľmi spevavá. Hrať som začal, keď som mal 5 rokov. Rodičia mi kúpili takú malú heligónku „populárku“, na tej som začínal hrať. Keď bola v rodine nejaká oslava, tak sa to nikdy nezaobišlo bez terchovskej muziky a spevu. K hraniu na harmonike ma priviedol môj ocko. On hrával na heligónke a ja som ho vždy rád počúval. Rodičia si to všimli a tak ma prihlásili na heligónku. Ocko však mal v robote vážnu autonehodu, kde prišiel o ľavú ruku a tým sa jeho hranie skončilo. Trápilo ho to, lebo heligónka je
jeho srdcovka, ale nebol z toho smutný, lebo pokračovateľa videl vo mne. Ukázal mi všetko čo vedel. Keď bol v nemocnici , tak moja mama chodila každý týždeň so mnou na heligónku a učila ma spievať a za to im obom veľmi ďakujem“- priblížil svoje začiatky Martin Repáň.

Chceli sme tiež vedieť, čím je pre neho hudba a čo pre neho znamená? „ Hudba mi dala do života veľmi veľa. Naozaj ako som už spomínal na začiatku s hudbou som doslova vyrastal. V hudbe nachádzam taký pokoj a hlavne vo folklórnej. Pripomína mi to, ako kedysi ľudia žili, lebo všetko je v tých piesňach radosť, smútok i ten ťažký život, ktorý prežívali“- uviedol Martin.

Do súťaže Zem spieva ho prihlásili rodičia. Ešte pred prvou  sériou Zem spieva hral Martin Repáň v obci Radoľa . Po jeho vystúpení prišiel za ním jeden pán, ktorý celý program ozvučoval. Povedal mu, aby sa prihlásil na jednu súťaž, ktorú pripravuje RTVS. Neprihlásil sa ale vtedy, lebo nevedel, čo je to za súťaž. Keď videl prvú sériu, tak ho rodičia prihlásili. Išiel tam naozaj len s  úmyslom zahrať a ukázať svetu terchovskú muziku, ani vo sne by ho nenapadlo, že to dotiahne až do finále.

To, že sa stal víťazom Zem spieva 2018 priniesla do jeho života i určité zmeny. „Môj život po súťaži nabral na obrátkach. Mám veľa vystúpení doma aj v zahraničí. Prednedávnom som sa vrátil zo zahraničia, kde som spolu z FS Urpín absolvoval severoamerické turné. Zároveň navštevujem druhý ročník  konzervatória v Žiline, takže sa nenudím. Koncertujem s našou rodinnou kapelou pod
názvom

„ Repáňovská  muzika“, lebo sme všetci Repáňovci. Najstaršia členka kapely sa volá Lenka. Má 18 rokov,  navštevuje farmaceutickú školu v Banskej Bystrici a hrá na violu. Ďalšia členka kapely sa volá Tatiana, má 15 rokov ,tiež chce ísť na konzervatórium a hrá kontru. Ďalej je tu moja sestra Kristínka, ktorá má 11 rokov a hrá druhé husle. A náš najmladší a najmenší člen kapely Lukáško má 10 rokov a hrá na basu“- uviedol Martin Repáň.
„ Repáňovská  muzika“ má na svojom konte množstvo úspechov, medzi najcennejšie radia úspech na celoslovenskej súťaži Vidiečanova Habovka 2016, kde obsadili zlaté pásmo v dvoch kategóriách ako kapela a sólista inštrumentalista a samozrejme víťazstvo v šou Zem spieva 2018.


Od Martina sme chceli vedieť, aký má odkaz pre divákov 3. ročníka Prehliadky goralského folklóru vo Svidníku. „ Na prehliadku Goralského folklóru vo Svidníku, na ktorom sa zúčastním spolu s našou kapelou sa už veľmi teším, lebo goralská muzika je mi blízka a veľmi rád ju počúvam. Bude tam určite dobrá nálada a zábava a týmto pozývam všetkých milovníkov folklóru, aby sa prišli pozrieť“- uzavrel náš rozhovor Martin Repáň, víťaz súťaže Zem spieva 2018.

rf

Posted by in Gorali, Zaujímavosti
Heligónka na Bani zožala úspech

Heligónka na Bani zožala úspech

V sobotu 14. septembra sa na Bani v stropkovskom okrese uskutočnilo podujatie pod názvom Heligónka na Bani. Pre prítomné publikum si organizátori pripravili bohatý kultúrny program vytvorený z ukážok folklóru, ale i tradičných piesní z rôznych regiónov Slovenska.

O tom, že toto podujatie malo úspech, svedčí aj fakt, že približne 400 návštevníkov odmenilo všetkých účinkujúcich veľkým potleskom. Podujatia sa zúčastnilo zoskupenie pod názvom Krakovské kvarteto zo Strečna, ktoré tvorí otec a jeho tri ratolesti. Tí prostredníctvom heligónky zahrali aj známu modernú pieseň Aleluja, ale i mnohé ďalšie. Prítomní sa tešili aj vystúpeniu malého Samka Reitera zo Stropkova. Na podujatí sa predstavil i známy heligónkar, goral a spevák František Lizák spolu so svojou rodinou. Zahrali a zaspievali známe goralské piesne, ktoré zožali u publika obrovský úspech.

Moderovania podujatia sa zhostila i dobre známa moderátorka Katka Strojná, ktorá na RTVS moderuje reláciu Kapura.

„Podarilo sa nám dostať účinkujúcich z celého Slovenska do jednej nádhernej miestnosti kultúrneho domu v obci Baňa. Prítomní v sále mali možnosť vidieť a počuť spev a hru na nádherný hudobný nástroj heligónka, ktorý ale v našom regióne nie je veľmi často počuť. Sme nesmierne radi, že sa zišli speváci a skvelí muzikanti, kde zazneli piesne z Čierneho Balogu, Detvy, Oravy, Strečna, Kokavy nad Rimavicou, Lendaku, ale aj Prešova a okolia Stropkova.“ – priblížil spoluorganizátor podujatia Martin Gonšenica.

„Spoločenskú miestnosť sme pripravovali za pomoci domácich poslancov obecného zastupiteľstva, ktorí prispeli tým, že každý priniesol z domu niečo staré, či už to boli kolesá z voza, drevené hrable, pluh, ale i kroje či vyšívané obrusy. Samotná výzdoba bola v réžii našej spoluorganizátorky Rozálie Fuzériovej, ale, samozrejme, i Slava Rapáča a mojej taktiež. Malo to svoje čaro, keďže všetky staré veci dýchajú históriou. Keďže máme radi folklór a všetko, čo je s tým spojené, je ľahšie nájsť inšpiráciu. Ak sa to prítomným páčilo, sme veľmi radi,“ dodal Martin Gonšenica

Posted by in Zaujímavosti
FS Frankovčan oslávi 10 rokov od svojho vzniku

FS Frankovčan oslávi 10 rokov od svojho vzniku

V piatok 11.10.2019 a v sobotu 12.10.2019 patril kultúrny dom v Spišskej Starej Vsi jednej veľmi príjemnej udalosti. 10 rokov od svojho vzniku tu oslávil folklórny súbor Frankovčan.  Prítomným divákom predstavil vskutku nádherný a bohatý galaprogram, za ktorý ho prítomní diváci odmenili búrlivým potleskom.

„FS Frankovčan prezentuje spevy a tance goralov severného Spiša , konkrétne regiónu Zamagurie. Často čerpá z dobových nahrávok, ktoré okolo roku 1950 zaznamenal v obci Malá Franková filmár a etnograf Martin Slivka. FS Frankovčan sa prevažne venuje štylizovanému folklóru s choreografiou tanca. Udržiava ľudové zvyky , tradície, piesne, rozprávky, betlehemské hry a iné klenoty predkov Zamaguria. Kroje, v ktorých súbor vystupuje sú z obce Malá Franková, tie boli po dlhých rokoch obnovené na základe starých replík a dobových fotografii.“- uviedol vedúci FS Frankovčan Ján Lach

V súčasnej dobe tancuje v súbore okolo 25 tanečníkov a súbor sprevádza ĽH Furcoňovcov z Matiašoviec v zložení 2x husle , basa, harmonika. Práve títo skvelí muzikanti spevádzali folklórny súbor Frankovčan i počas ich galaprogramu.

Vedúceho FS Frankovčan Jána Lacha sme sa opýtali, čím je pre neho  FS Frankovčan. „ Pre mňa je FS Frankovčan teleso, ktoré mi prirástlo k srdcu. Je to zoskupenie goralského folklóru v srdciach mladých ľudí, ktoré reprezentuje moju rodnú dedinku Malú Frankovú, môj región Zamagurie a ľudí žijúcich v pohorí Magura.“

Súbor sa počas desiatich rokov predstavil so svojimi vystúpeniami na viacerých podujatiach v rozličných mestách a obciach, či už je to Východná, Terchová, Zuberec, Rozhanovce, Ždiar, Sihelné, Skalité, Heľpa, a mnohé iné, ale svoj talent mladí tanečníci a speváci prezentovali i zahraničí, v Poľsku, v Čechách, či v Bulharsku. Spolupracovali s Kollárovcami na nahrávaní videoklipov Maryša, Kukulienka,  tiež tancovali na Stretnutí Goralov v roku 2016 a2017.

V radoch FS tancujú tanečnici z Malej Frankovej, ale aj z Veľkej Frankovej a Osturne.

A čo by FS Frankovčan  zaželal jej vedúci Ján Lach? „Želal by som si, aby do Frankovčan stále prichádzali noví, mladí ľudia zanietení pre tance a goralský folklór. Aby mali zodpovedný prístup k tomu, čo robia a aby ich to bavilo. A aby mali radosť z toho, že ju sami rozdávajú.  Takto bude súbor aj naďalej môcť fungovať.“- uzavrel vedúci FS Frankovčan Ján Lach

 

 

Posted by in Zaujímavosti
Folklórny súbor Frankovčan z Malej Frankovej

Folklórny súbor Frankovčan z Malej Frankovej

Malá Franková je rázovitá goralská obec, ktorá leží v hornatom údolí pohoria Spišská Magura. Má sotva 200 obyvateľov, ale aj napriek tomu sa v posledných rokoch hlavne medzi mladými ľuďmi prejavil veľký záujem o goralské zvyky a folklór. „Deti z Malej Frankovej navštevujúce základnú školu v Spišských Hanušovciach vo výraznom počte navštevovali DFS Kutniček. Vtedy mi prvý krát skrsla myšlienka o tom, že
by sa možno dalo z tejto základne detí v budúcnosti založiť folklórny súbor aj v Malej Frankovej. V časoch môjho štúdia na strednej škole v Kežmarku som začal navštevovať miestny FS Magura, kde som tancoval a trénoval približne rok, ale z dôvodu zlých cestovných
spojení vo večerných hodinách som musel FS Magura opustiť.“- priblížil vedúci FS Frankovčan Ján Lach. Keďže ho folklór aj naďalej veľmi bavil,  vyskúšal osloviť chlapcov a dievčatá z Malej Frankovej, ktorí mali tiež pozitívny vzťah k folklóru, či by neskúsili založiť v Malej
Frankovej folklórny súbor.  A tak 9.10.2009 sa vo večerných hodinách stretli po prvý krát v kultúrnom dome v Malej Frankovej.  Vtedy sa ich tam stretlo asi cca 30 deti a mládeže, z ktorých sa postupom času vytvorila šestica, dvaja chlapci a štyri dievčatá, ktorí boli prví členovia folklórneho súboru, ktorý po vzájomnej dohode nazvali FS Frankovčan. A tiež pätica detí, ktoré dali korene DFS Furmanček.

Posted by in Zaujímavosti
Literárny festival v Zakopanom

Literárny festival v Zakopanom

V poľskom meste Zakopané sa začiatkom mesiaca august konal v poradí štvrtý ročník literárneho festivalu. História Zakopaného je úzko spojená s poľskou literatúrou a preto sa i samotný festival začal 9. augusta, v deň milovníkov kníh. Otvorenie festivalu prebehlo na kultúrnom námestí Niepodległości v centre Zakopaného. Prítomných v úvode privítal Krzysztof Najbor, aktor Teatru Witkacego. Otvorenia sa zúčastnil i primátor mesta Leszek Dorula. Trojdňový festival sa niesol pod heslom „Zakopané číta“. Bohatú literárnu históriu mesta aktéri podujatia priblížili promóciou publikácie pod názvom “Spacerem po Zakopanem“ autorky Agnieszky Jurczyńskej-Kłosok.
Podujatie prebiehalo sprievodným programom i v mestskom kine v pásme “Niewidzialna” v réžii Magdaleny Żarneckiej, Przemysława Jaszczaka a Sebastiana Dembskiego. V mestskej galérii Sztuki im. Władysława hr.  amoyskiego prebiehalo podujatie zamerané na kaligrafiu, ktorého sa zúčastnili mnohí návštevníci. Počas podujatie na námestí sa mali návštevníci možnosť stretnúť a pozhovárať s viacerými autormi kníh. Pripravené boli  podujatia pre deti. Na kultúrnom námestí mali možnosť návštevníci navštíviť i knižný trh v znamení „ Pod Tatry len s knižkou“. Na výber bolo množstvo kníh z viac ako 30 vydavateľstiev z celého Poľska.

rf

Posted by in Zaujímavosti